100 rokov Československej republiky – jej posolstvo pre súčasnú dobu

,,Ak milujete bez toho, že by ste podnietili lásku, čiže ak vaša láska nevyvoláva lásku, ak prostredníctvom výrazu života ako milujúci neučiníte zo seba milovaného, potom je vaša láska bezmocná, je to nešťastie.“

Erich Fromm

Dnešné medziľudské vzťahy sú v kríze. Moralizovanie nad tým, aby ľudia boli lepší ale nepomôže, ak sa nevysvetlia hlbšie spoločenské príčiny tohto stavu. Zodpovednosť je vždy na ľudí, pretože iba oni majú slobodnú vôľu ako konať a voliť si medzi dobrom a zlom. Prečo ale v dnešnej dobe je tento jav taký rozšírený? Nie je naše konanie určované spoločenskými silami, ktoré si nemusíme priamo uvedomovať, pretože sa nám to zdá už ako normálne? Krízu rodiny a partnerských vzťahov považujem za seizmograf rozkladu súčasného systému, pretože už Karol Marx povedal, že ,,človek je súhrnom spoločenských vzťahov.“

Navonok táto spoločnosť sa hlási za slušnosť, ale v realite platia úplne iné pravidlá. Spoločenská skutočnosť predbehla vedomie a lipneme na slovách, ktorých obsah sa pozmenil, alebo vytratil a stali sa sa z nich bezobsažné frázy. Podobne žena vedome hovorí, že chce slušného, milého muža, tak v realite bude podvedome priťahovať hrubých násilníkov. Podobne aj súčasná spoločnosť vedome hlása ideály demokracie, slobody, ale v realite sa stretávame s úplným opakom. Žijeme preto v akomsi schizofrénnom rozpoltenom postoji, kde protikladný postoj vyvracia druhý postoj, ktorý je v priamom protiklade k prvému postoju, ktorý sa na koniec presadí. Ak náš štát deklaruje v ústave monogamický zväzok muža a ženy, tak v realite skôr prevažuje skôr sériová monogámia, teda dlhodobejšie spolunažívanie s jedným partnerom, ktorého nahradí zase ďalší čo na koniec vyúsťuje do neoficiálnej polygámie, čiže spolunažívanie s viacerými partnermi naraz. Už francúzsky filozof Charles Fourier na počiatku 19. storočia povedal, že buržoázia pod pokryteckou maskou civilizácie vykonáva dvojzmyselnou formou existenciu každej neresti, ktorú páchalo barbarstvo priamo a otvorene. Pohybuje sa vždy v bludnom kruhu a v protirečeniach, pretože dosahuje vždy opak toho, čo chce dosiahnuť, alebo o čom tvrdí, že to chce dosiahnuť.

Človek v bežnom zamestnaní je podriadený neosobnej racionalite, kde sa cíti len ako objekt a prostriedok na vykonanie určitej špecializovanej funkcie a nie ako jedinečný subjekt. Preto hľadá v súkromnom živote ako kompenzáciu viac emócií. Je to ale ilúzia, pretože aj jeho súkromie je kolonizované súčasným systémom, čiže všadeprítomnou komerciou. Táto logika sa prenáša aj do medziľudských vzťahov, pretože ten druhý partner je iba prostriedkom, aby si medzi sebou užili konzumný život, na miesto aby sa partneri milovali ako jedinečné bytosti, ktoré sú účelmi a nie prostriedkami. Nemecko- americký filozof a psychológ Erich Fromm tvrdil, že taký partner sa stane iba objektom vlastnenia akoby to bola nejaká vec.

Súčasný systém potrebuje jedinca, aby bol čo najviac závislý na trhu a čo najmenej na rodine, pretože človek ktorý je ponechaný sám na sebe môže uspokojovať svoje potreby čiste trhovo. Neoliberálny kapitalizmus je ako upír, pretože potrebuje na svoje neustále fungovanie vysávať kultúru, ekonomiku, prírodu a medziľudské vzťahy na úkor prežitia ľudského rodu. Vhodný partner sa hľadá v súčasnosti čoraz ťažšie v období komercie, konzumu a kariérizmu, pretože v takejto spoločenskej atmosfére sa vytvárajú odcudzené vzťahy, závisť, nevera a rôzne psychické ochorenia. Verejný priestor je pohltený súkromnými a komerčnými priestormi a je ťažké v dnešnej dobe, aby partneri medzi sebou trávili čas nekomerčným a nekonzumným spôsobom života.
Jediná ,,istota“, ktorá dokáže sceliť rodinu aj keď môže časom vyprchať láska je hypotéka aspoň na tridsať rokov, kde byt vlastní banka a musí sa jej platiť ,,výpalné“ v podobe splátok. V tejto chvíli vzniká ekonomické otroctvo a odteraz treba iba držať ústa a krok. Preto sa rodiny čoraz viac zadlžujú a dostavajú sa do začarovaného kruhu splátok v kombinácií neistým zamestnaním a nízkymi mzdami. Neoliberálny kapitalizmus vynašiel akoby prevráteným spôsobom ako ,,bojovať“ proti rozpadu rodín. Ideológia ktorá hlása slobodu, tak má viacero spôsobov ako ju ,,slobodne“ zrušiť. Ideológia, ktorá hlása formálnu a bezobsahovú slobodu si nechce pred sebou priznať, že v štáte musí fungovať aj ekonomická sloboda, pretože bez nej nemôže existovať ani politická sloboda. Ak v minulosti bolo heslom kupuj a plať teraz, tak dnes platí skôr pravidlo kupuj teraz a plať potom.

Ďalšou nákladnou položkou sú deti, ktoré vyžadujú čoraz väčšie finančné náklady. Deti vychováva buď ulica, alebo mediálny priemysel, ktorý ich socializuje postupne na konzumný spôsob života, pretože to sú budúci ideálny spotrebitelia. Deti potom na rodičoch žiadajú, aby im kupovali produkty, ktoré videli v médiach. Liberálna výchova, ktorá dieťaťu všetko povoľuje vychováva na koniec hyperaktívneho malého tyrana, ktorý všetko požaduje. Krehkosť rodín je spôsobené aj tým, že sa trhajú rodiny kvôli tomu aby rodičia mohli ísť ďaleko za prácou, pretože nemôžu nájsť v regióne vhodnú práca. Vyrastajú nám generácie bez otcov a matiek a rodičia čoraz viac času musia tráviť v práci, aby mohli zarobiť na svoje deti a platby za domácnosť. Žena preto bola nútená vstúpiť na trh práce i keď sa to zdá na prvý pohľad ako ,,emancipácia“. Musí sa starosť o domácnosť aj o kariéru, čo je na ňu náročné fyzicky aj psychicky.

Toto všetko súvisí ako to charakterizoval poľsko-anglický sociológ Zygmunt Bauman s prechodom od tuhej modernity k tekutej, pretože došlo k samotnej zmene kapitalizmu. Súčasná moderná spoločnosť, už nie je pevná, ale tekutá, rozptýlená, roztrieštená a neregulovaná. Neistota , ktorú spôsobuje súčasná deregulovaný tekutý kapitalizmus spôsobuje to, že čoraz viac ľudí volí stratégiu okamžitého instatného uspokojenia. Spotrebu vyvolávajú sociálne a ekonomické podmienky spoločností. Dnes sa otriasajú sociálne istoty v základoch. Dôchodkový vek sa neustále predlžuje a je neistota, či sa vôbec dožijeme dôchodku, alebo či vôbec bude nejaký. Zároveň stále počúvame neustále varovania ekológov, že ak bude stále pokračovať neustále drancovanie a znečisťovanie planéty, tak je riziko, či vôbec ľudská civilizácia prežije. Mladí ľudia stále počúvajú, že budúcnosť je neistá, preto radšej nevedome sa uspokojujú s krátkodobými požitkami, na úkor dlhodobej budúcnosti.

Ak v minulosti v časoch prudérnej viktoriánskej éry popísal ako to popísal rakúsky psychológ Sigmund Freud, že neuróza pramenila skôr z potlačovania túžob a vtedajší spoločenský príkaz Nadja bol: buď striedmy! Bolo to obdobie začiatku akumulácie kapitálu, ktoré si vyžadovalo od jedinca, aby mal vlastnosti, ktoré si vyžadoval vtedajší spoločenský charakter, čiže pracovný postoj ku svetu. V súčasnosti je to skôr naopak, pretože sa oslobodilo libido od akýkoľvek zábran. Za ,,oslobodenie“ sme ale zaplatili privysokú cenu, pretože dnešná neuróza pramení skôr z neuspokojenia túžob a jej neustálym stupňovaním, aj vďaka pôsobeniu reklám a sociálnych sietí. Stratili sme slobodu v mene slobody. Súčasný spoločenský príkaz Nadja v dnešnej dobe je: užívaj si! Nachádzame sa období monopolného kapitálu, ktorý je monopolný a stabilizovaný a vyžaduje na svoje fungovanie od ľudí iný spoločenský charakter, čiže konzumný postoj ku svetu. Investičný kapitál vystriedal finančný kapitál.

Dnes práca poskytuje čoraz menšiu stabilitou a uspokojenie. Tento systém potrebuje na svoje fungovanie štrukturálnu neistotu, pretože leň vďaka nej môže systém fungovať, aby ľudia neustále nakupovali. Trh by bol najradšej, aby ľudia boli neustále frustrovaní a atomizovaní jedinci, pretože oni sa najviac spoliehajú na trh, keďže rodina ako základ spoločnosti je pre trh nerentabilná, pretože tam vznikajú mimotrhové hodnoty, ako dôvera a solidarita a to sa predsa nedá speňažiť a nevykazujeto HDP (hrubý domáci produkt). Sklamaní jedinci preto konzumujúvo väčšej miere antidepresíva, cigarety alebo alkoholnautíšenie psychickej bolesti z rozchodov. Podľa ekonómov sa vtedy zvyšuje HDP a keď sa spotrebuje na danom území čokoľvek, tak to podľa nich zvyšuje šťastie obyvateľstvaa je jedno aký typ produktu sa konzumuje.

Bol to americký historik a sociológ Christopher Lasch, ktorý nazval nastávajúci vek ako kultúru narcizmu. Podľa Lascha všade vidíme ľudí , ktorí sa zaujímajú len o svoje ja, bez záujmu o dlhodobé väzby a budúcnosť, bez potreby vidieť všetko v súvislostiach, bez historického citu a namiesto toho len počúvajú len okamžitý pôžitok a uspokojenie svojho vlastného ja. Stráca sa schopnosť žiť pre potomkov a pre nejaký dlhodobý záväzok a pocit zodpovednosti za spoločnosť. Ako tvrdil nemecký sociológ Ulrich Beck v súčasnej rizikovej spoločnosti sa ,,spôsob života stáva biografickým riešením systémových rozporov.“ Dnešná individualizácia nie je vecou voľby ale osudu, pretože človek sa musí vysporiadať sám s krízovými situáciami, ktoré vytvára súčasný systém. Nastáva stav anómie, keď prestavajú platiť určité pravidlá a jedinec je ponechaný iba sám na seba. Ako tvrdí súčasný juhokórejský-nemecký filozof Byung-Chul Hana je depresia charakteristická pre dobu, keď človek je vystavený extrému otvorenosti a neohraničenosti, pretože stratil schopnosť uzatvorenia dlhodobých záväzkov. V tomto systéme je človek neustále nútený pod tlakom výkonnosti, aby sám seba predával a vystavoval sa ako nejaký tovar vo výklade, či už v pracovnej sfére, sociálnych sieťach, alebo aj v súkromí.

Súčasné vzťahy sa podobajú dvoma od seba oddelenými monádami, čiže akési solipistické sebectvo vo dvojici. Partneri nie sú spolu, ale akoby vedľa seba. „Ideálny“ partner sa skôr podobá narcistickému potvrdenia seba samého v tom druhom partnerovi, čiže projekcia svojho vlastného ega. Jediné čo v súčasnej dobe vzťahy ,,spája“ sú krátkodobé vonkajšie stimulované zážitky, ktoré ich majú oživovať, či už pomocou komerčného cestovania, konzumu, návštevy kín, atď. Tieto ,,vzťahy“ sú ale postavené na tekutom piesku. Zážitok , alebo spotreba je osamelou činnosťou aj napriek tomu, že ho mohol vyvolať objekt (tovar), alebo subjekt (partner). Krátkodobé užívanie si je v priamom protiklade budovaniu dlhodobých vzťahov do budúcnosti, pretože tento postoj neučí schopnostiam, ktoré sú potrebné pri budovaní dlhodobých a verných záväzkov medzi partnermi.

Rozhovor sa väčšinou orientuje na spotrebu a konzumné statky a nie na samotné živé osoby.Vzťahy sa podobajú ako to popísal nemecký filozof Martin Buber na princípe monológu Ja a Ono, čiže partneri sa vnímajú ako neživé veci, ktoré sa dajú použiť a odhodiť, na miesto toho aby sa vnímali na princípe dialógu Ja a Ty, čiže ako neopakovateľné a jedinečné živé bytosti.

Ak v minulosti boli vzťahy založené na heslo dokiaľ nás smrť nerozdelí, tak tento spôsob odišiel dávno do dôchodku. Dnes je skôr pravidlom súčasných vzťahov: dokiaľ naše uspokojenie trvá. Ak vzťah mal nejaké problémy tak sa hľadalo riešenie ako by sa mal vzťah opraviť a zlepšiť. Podobne výrobky vydržali aj niekoľko desiatky rokov a mnohí z nás majú niektoré veci z toho obdobia ktoré dodnes používajú. Dnes sa výrobky neuveriteľne rýchlo kazia, pretože je to plánovité zastarávanie. Oprava sa neoplatí a radšej treba kúpiť hneď nový výrobok. Podobne súčasný kapitalizmus spôsobuje eróziu ľudských vzťahov a mení ľudí na atomizovaných sebeckých jedincov. Ak sa partner už nepáči a vyprchala tam príťažlivosť, tak je ho možné (obrazne povedané) zahodiť do koša, pretože sa mu skončil dátum spotreby a treba ho vymeniť za lepší ,,produkt“. V takejto spoločnosti partneri na seba kladú čoraz väčšie nároky na toho druhého, ale čoraz menšie na seba. Podobne súčasný neoliberálny kapitalizmus, ktorý sa udržuje tým, že vykorisťuje zo zamestnancov nadhodnotu, pretože kladie čoraz väčšie nároky na zamestnancov, ale veľmi nízke platové ohodnotenie. Dnes býva pravidlom uzatvárať vzťahy podobne ako obchodné kontakty, alebo pracovné zmluvy.

Nevyhľadáva sa partner aký je, čiže v jeho bytí, ale iba to čo má a vlastní. Čiže aké má auto, sociálne postavenie, výšku bankového konta, alebo koľko má nahromadených zážitkov. Samozrejme vedome sa deklaruje úplný protiklad k samotnej realite. Žena dá niekedy preto prednosť mužovi, ktorí síce môže byť hrubý a násilný, ale má veľký majetok ako mužovi , ktorý je síce dobrý a autentický a mal by do dlhodobého vzťahu väčšiu perspektívu, ale nemá toľko nahromadených peňazí a majetku. Karol Marx preto tvrdil, že kapitalistická spoločnosť vytvára z človeka odcudzenú bytosť, čiže ,,aká je veľká sila peňazí, taká veľká je moja sila. Vlastnosti peňazí sú moje vlastnosti a bytostné sily – patria mne, majiteľovi peňazí. To čo som a čo dokážem, nie je teda ani o dosť málo určované mojou individualitou. Som škaredý, ale môžem si kúpiť najkrajšiu ženu. Nie som teda škaredý, pretože účinok škaredosti a jej odstrašujúca sila je zničená peniazmi. Som chromý – pokiaľ ide o moju individualitu – ale peniaze mi opatria dvadsaťštyri nôh; nie som tedy chromý ; Som zlý, nečestný, nesvedomitý , duchaprázdny človek, ale peniaze sú v úcte, tedy aj ich majiteľ“. Začína preto ,,panstvo mŕtvej hmoty nad človekom.“

V súčasnosti sa intimita konzumuje podobne ako akýkoľvek tovar. Ako tvrdí spomínaný Byung-Chul Han ,,láska sa dnes zpozitivňuje na sexualitu, ktorá je podrobená diktátu výkonnosti. Sex je výkon. A sex-apel je kapitál, ktorý má byť rozmnožovaný. Telo sa podobá svojou vystavovaciou hodnotou tovaru. Iný je sexualizovaný na objekt vzrušenia. Iného, ktorému odobratá jeho inakosť, nie je možné milovať, iba len konzumovať. Nie je už osobou, pretože fragmentarizovaný na parciálne sexuálne objekty.“ Mladí ľudia sú zbavení vášní aj vďaka súčasnému jednostrannému prevažujúcemu záujmu o techniku a komerciu. Emocionalitu hľadajú v konzumnej kultúre, ktorá by im mala vykompenzovať absenciu emócií v ich vzťahu. Je to pseudoriešenie, pretože emócie a ľudské teplo nenájdeme v komerčnej a masovej kultúre, ktorá nemá záujem zlepšovať ľudské vzťahy, ale iba zvyšovať rentabilitu a zisk.

Je charakteristickou črtou každej mladej generácie, že revoltuje proti zastaraným zvykom staršej generácie. Ak mladá dnešná generácia si myslí, že keď sa oslobodí od primárnych skupín, čiže od rodín, že bude slobodná tak môže byť závislá na sekundárnych skupinách, čiže buď na firmách, kde človek vykonáva prácu, alebo na trhu, ktorý má viacero lákadiel ako vrhnúť jedinca do svojich závislostí. V neistom globalizovanom svete môžu ľudia voliť rôzny fundamentalizmus, či už náboženského, alebo politického charakteru, ktoré im výmenou za slobodu poskytnú iluzórny pocit bezpečia a istoty.

Kríza mužnosti je celosvetový fenomén, pretože muži strácajú pocit zodpovednosti za spoločnosť v ktorej žijú. Ideál gentlemana a určitej galantnosti u mužov sa vytráca. Je to spôsobené aj súčasným konzumným spôsobom života, založený na krátkodobých zážitkov a kupovaní. Na miesto to, aby sa zaujímali o veci verejné a snažili sa niečo zlepšiť. Stráca sa preto určitá charizma. Je to spôsobené aj súčasným dravým spôsobom života, túžba po moci a jednostrannou fascináciou techniky na úkor zájmu o život, kultúry, prírody a ľudí.

V súčasnosti sa muži zoženšťujú a naopak ženy získavaj mužské vlastnosti na úkor ženských. Nastupuje určitý „bieberovský “ typ muža (chlapca), ktorý sa čoraz viac podobá a sa správa ako žena. Ženy pracujú dnes aj v oblastiach, kde prevažuje jednostranná racionálna kalkulácia čo v konečnom dôsledku môže mať dopad aj ten, že postupne v nich môže utlmiť ženské vlastnosti. Podobný typ žien hľadajú preto muža, ktorý by mal byť viac ,,mužnejší“ ako oni samotné. Posiľňuje sa viac ich ľavá hemisféra mozgu zodpovednú za racionálnu zložku a pravá časť hemisféry mozgu zodpovednú za emócie sa postupne utlmuje. Nemecký sociológ Georg Simmel spozoroval už na začiatku 20. storočia, že vo veľkomestách sa vyskytuje medzi ľuďmi určitá citová neúčasť. Blazeovanosť slúži ako určitá duševná psychohygiena, ktorá chráni človeka pred tým, aby nebol pohltený toľkými emocionálnymi vplyvmi, ktoré ho z každej strany obklopujú, ináč by to psychicky neuniesol. Simmel tvrdil, že mestský človek uprednostňuje racionalitu pred emocionalitou. Súvisí to predovšetkým s rozvojom peňažného hospodárstva, ktoré sa vyskytuje v mestách, pretože hlavne tam prevládajú rozumové vzťahy kalkulujúce s ľuďmi ako s abstraktnými číslami. Organizácia mesta vyžaduje presnosť, vypočítateľnosť, exaktnosť a snaží sa potlačovať iracionálne chovanie. Ženy preto v tomto systéme akoby strácali svoju ženskosť a sú menej emocionálne a viac sa orientujú na kariéru, sú finančne nezávislé na mužoch a rodina a deti ustúpia niekedy do úzadia pretože sa nechcú vzdať určitého luxusu.

V súčasnosti ženy odkladajú svoje materstvo na neskoršiu dobu, pretože si robia školy, kariéru a až neskôr nastupujú na trh práce. Preto ženy, ktoré sa totálne a flexibílne prispôsobili tomuto systému bez nejakej kritičnosti, vyžadujú u mužov tento istý spôsob života. Ak sa neprispôsobia, tak útočia na mužov na ich ,,nemužnosť“ čo spôsobuje u nich hlboký pocit frustrácie. Muž je niekedy tlačený, aby sa prispôsobil tejto mentalite, na úkor svojho presvedčenia, ak si má udržať(krátkodobo) takúto ženu. Typ mužnosti sa ale mení podľa doby a preto ženy vyžadujú presne taký typ muža, ktorý vyžaduje aj súčasný systém, čiže určité genderové poňatie pohlavia. Podobne muži hľadajú typ ženy, ktorú prezentuje súčasná komerčná mediálna kultúra, čiže modelky, ktoré sa podobajú z titulných stránkach časopisov. Vo všeobecnosti vyžaduje tento systém abstraktné vlastnosti, pod ktorými sa môže skryť čokoľvek. V súčasnosti sa vyžaduje sa flexibilita, čiže určité chameleónskeho prispôsobenia súčasnému systému bez akýchkoľvek otázok. Vyžaduje sa efektivita, čiže dosahovanie rentability za každú cenu aj na úkor dlhodobej budúcnosti. Vyžaduje sa samostatnosť, čiže určité seba vykorisťovanie, aby dnes zamestnanec stačil držať krok čoraz zvyšujúcich nárokov nadnárodných korporácií. A tak ďalej. Minulosť ale nás varuje, že zlo vykonávali väčšinou slušní ľudia, ktorí boli flexibílny, efektívny a ktorí len poslušne vykonávali príkazy, pretože boli iba koliečkom v jednej obrovskej mašinérií…

Muž, ktorý je antikomerčný a snaží sa žiť autentickým spôsobom života, tak ťažko hľadá prirodzenú ženu. Bude ťažko hľadať spôsoby komunikácie zo ženou, ktorá celý svoj volný čas orientuje iba na kupovanie a komerciu. Ženy sa v súčasnosti niekedy viac zaujímajú o typické mužské záležitosti ako je futbal, hokej, autá, motorky, adrealínové športy na úkor ostatných oblastí a naopak muži sa viac zaujímajú o oblasti ktoré sú zase doménou žien je ako móda, kozmetika, oblečenie, atď. Nastáva akýsi postmoderný zmätok, z čoho ma prospech súčasná socioekonomická moc. Ženy, ktoré majú návyky ,,nákupných maniačok“ medzi sebou konkurujú, ktorá z nich je krajšia podľa noriem poslednej módy.

V médiach sa prezentujú ,,vzory“ celebrít, ktoré v súkromnom živote nemajú stále vzťahy, ale neustále sa rozvádzajú a menia svojich partnerov a prezentuje sa to verejnosti ako norma správania v partnerskom živote. Vysoké štandardy mediálneho a módneho priemysel udáva ideál krásy, či už pomocou reklám časopisov, kultom celebrít, alebo prostredníctvom filmov. Hlavne ženy najviac trpia vplyvom komercionalizácie krásy rôznymi psychickými komplexmi napriek vyzývavému vystupovaniu, majú väčšinou nízke sebavedomie. Ak sa ale snažia flexibílne prispôsobiť touto stereotypnému štandardu tak tým pádom strácajú svoju jedinečnosť. Niekedy to vyúsťuje do extrému aby sa ,,zapáčili“ mužom, keď na koniec celé budú umelé, ako je umelý celý módny priemysel ,,krásy“, že budú viac vyzerať ako ,,plastikové barbie“, ako ženy s prirodzenou a duchovnou krásou, ktorá sa prejaví na vonkajšej kráse. Nemecký filozof Martin Heidegger tvrdil, že moderní ľudia žijú väčšinou svoje životy neautenticky, keď sa dobrovoľne podriaďujú neautentickému a neosobnému ,,ono sa“. Jedinec sa vtedy flexibílne prispôsobí , tak ako sa myslí, alebo sa koná v danej dobe bez nejakej kritiky a jeho život je podriadený diktátom aktuálnej módy.

Zo Západu nám importovaný sviatok Valentín bol zavedený s cieľom, aby nadnárodne korporácie skomercionalizovali lásku a aby čo najviac vtedy zvyšovali svojho ziskový obrat. Marx tvrdil, že všade tam kde príde kapitalizmus, tak likviduje zabehnuté tradície a kultúru, pretože krajiny periférie alebo samo-periférie musí napojiť na trhové hospodárstvo, ktorá sa stanu odbytiskom lacnej pracovnej sily a surovín.

Podľa amerického lingvistu, filozofa a politického aktivistu Noama Chomského sa ľuďom v súčasnosti vnucuje určitá ideológia priemernosti, alebo ,,filozofia márnosti“, ktorá odvádza človek od toho čo je v živote podstatné a dôležité. Zameriava sa skôr na nepodstatné veci, či už je to dosiahnutie určitej kariéry, životného štandardu, blahobytu a pod. Vtedy sa ale odvracia od podstatných otázok zmyslu života. Človek, ktorý žije týmto spôsobom, cíti že mu v živote niečo chýba a prejavuje nespokojnosť. Súčasné duševné choroby, či už je to depresia, neuróza, ktoré sa dnes vyskytujú majú pôvod v tom, že niečo dôležité v ľudskom živote absentuje. Hlavným cieľom masmédií je dostať nevedomé masy do stavu politickej apatie. Ak sa im to podarí, ľudia sa zmiera s bezduchým a nezmyselným životom a nebudú mať žiadne podvratné úvahy o tom, žeby mali sami rozhodovať o svojom vlastnom živote. Tento stav apatie sa dosahuje pomocou príjemného rozptýlenia, keď sa zdôrazňuje kult bezduchých celebrít a aktuálneho módneho konzumného trendu.

V dnešných vzťahov sa vždy hľadá chyba v tom druhom partnerovi a nie v sebe samom. Už Ježiš ale povedal ,,Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka, – keď ty sám máš v oku brvno? Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata.“ Podobne systém má nad nami väčšiu moc, ak si nepriznáme u seba, že aj my môžeme byť ovplyvnený súčasnou komerčnou kultúrou. Ak by reklamy nedokázali podprahovo manipulovať s ľudskou psychikou, aby ľudia kupovali propagované značky, tak by reklamné agentúry skrachovali, nedosahovali by astronomické zisky a tvorcovia reklám by nemali prácu… Podobne v našej spoločnosti, kde každí háji tú svoju pravdu, ale vždy ten druhý sa mýli a je prameňom ,,zla“, prebieha niečo ako studená zákopová vojna. Dnes ale žijeme aj v časoch informačnej vojny, kde ideologický nepriateľ musí byť neobjektívne vykresľovaný v čo najhorších farbách a vlastná skupina opäť neobjektívne musí byť vykresľovaná v čo najlepších farbách.

Moderný človek hľadá ako to Erich Fromm napísal odcudzenú lásku ako kompenzáciu prázdnoty svojho bytia, pretože človek nemiluje predovšetkým sám seba (opak sebectva) a hľadá lásku u toho druhého. Nie je to vyhľadávanie partnera na život, ale je to iba útek pred existencionálnou prázdnotou. Ako to popísal americký psychológ Morgan Scott Peck ,,druhou najobvyklejšou predstavou o láske je tá, že závislosť je láska…V najkrikľavejšej podobe ju vídame u osôb, ktoré sa po rozchode s partnerom pokúsia o samovraždu, prípadne sa tým vyhrážajú, alebo sa ocitnú v ohromujúcej depresii. To, čo popisujete, je parazitizmus, nie láska. Ak potrebujete k svojmu prežitiu inú osobu, potom na tejto osobe parazitujete. Váš vzťah potom nie je otázkou voľby, nie je v ňom žiadna sloboda. Je to skôr nutnosť než láska. K láske patrí možnosť slobodne si vybrať.“

Virtuálna realita je v súčasnosti reálnejšia ako samotná realita. Ľudia v súčasnosti trávia vo virtuálnom svete viac času, pretože tam je to bezpečnejšie. Inými slovami, ľudia viac trávi svojho času za počítačom, smartfónom, ako v tvrdej realite, ktorá je nudná a drsná. Vytvárajú sa fiktívne vzťahy na internete, ktoré sú väčšinou v priamom protiklade k reálnemu svetu. Vznikajú iluzórne predstavy , o tom druhom človeku na sociálnych sieťach, ktoré sú vybudované na vzdušných zámkoch. Friedrich Nietzsche aforizmus, že na koniec nemilujeme to vytúžene, ale samotnú túžbu vystihuje nielen súčasné pseudovzťahy, ale aj celú súčasnú konzumnú kultúru. Tieto „vzťahy“ ale majú dopad na tie reálne, pretože aj formou podvodov a never na internete majú v konečnom dôsledku deštruktívny dopad na tie reálne medziľudské vzťahy. Ilúzia a klam je ale samotnou podstatou tohto systému, pretože musí vytvárať prostredníctvom reklám fiktívne predstavy o svojom produkte a vykresľovať ho prostredníctvom neustáleho zvádzania v čo najlepších farbách a svoju značku postupne dostávať do podvedomia ľudí. Kontroverzný talianský fotograf Oliviero Toscani ktorý je celosvetovo známy so svojimi reklamnými kampaňami nazval reklamu navoňanou zdochlinou…V súčasnom spotrebiteľskom kapitalizme sa skôr predáva značka a design ako samotný reálny produkt. V tomto ovzduší manipulácie s ľudskou psychikou, podvodov a klamu sa táto logika systému prenáša aj do medziľudských vzťahov. Podobá sa to súčasnej špekulatívnej ekonomiky, ktorá sa už oddelila od tej reálnej ekonomiky.

Na sociálnych sieťach je možné filtrovanie ľudí podľa sympatií a keď sa nepáči ten druhý , tak stačí ho blokovať tlačítkom delete, alebo byť offline. Toto sa tiež prenáša aj na spôsob interakcie medzi ľudmi v realite. Technika navyká dnes ľudí na kult efektivity a rýchlosti. Má to svoje opodstatnenie a pozitíva, ale jej negatívnou stránkou je, že chceme všetko okamžite a hneď bez nejakého postupného zrenia, pretože všetko má svoj čas. Podobne v dnešných vzťahov je akosi všetko unáhlene a chceme mať všetko na silu hneď a okamžite. Martin Heidegger preto povedal že ,,technika prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť.“

Spôsobujú psychické utrpenie, ktoré môže byť oveľa bolestivejšie ako to fyzické. Súčasný český psychológ Jan Hnízdil tvrdí, že väčšina telesných chorôb v súčasnosti je spôsobenýsúčasným hektickým a stresovým spôsobompretože narušená psychika, ktorá má vplyv na telo, pretože sa oslabuje jeho imunita. Inými slovami chorobysú dnespsychosomatického pôvodu.

Základným tmelom spoločnosti je dôvera. Funguje vtedy, ak v spoločnosti sa dodržujú určité pravidlá a kultúrnosť. Je to akési ontologické bezpečie a pocit istoty. Ak ale v spoločnosti panuje vysoká miera korupcie a politici sú bábkami v rukách finančných oligarchov, tak samozrejme ľudia na makrospoločenskej rovine strácajú určitú dôveru v spoločnosť. Ale nenačína to už na mikrospoločenskej úrovni v našich medziľudských vzťahov? Ak ľudia si medzi sebou nedôverujú a vzájomne sa podvádzajú, tak to má negatívny účinok na spoločnosť, ktorý sa prenáša aj na makrospoločenskú rovinu.V tejto spoločenskej atmosféry rastie kvantitatívne množstvo obľuby domácich zvierat, keď klesá kvalitatívna úroveň spoločenských vzťahov u ľudí.

Ak sa sa vytráca určitá viera v ľudskosť a panuje vysoká nedôvera medzi ľudmi, tak to v konečnom dôsledku ničí samotnú samotnú podstatu demokracie, pretože tá vyžaduje, aby medzi ľudmi panovala solidarita a humanita, lebo iba vtedy je štát a národ silnejší. Nastupuje akási nežná totalita, kde jedinou ,,slobodou“, ktorú bude mať človek k dispozícií bude v uspokojovaní svojich sebeckých chúťok, z čoho bude iba silnejší súčasný systém, pretože mu to bude prinášať zisk…Hrozí ale nebezpečenstvo, že sa objaví diktátor, ktorý už bude mať viditeľnú tvár, pretože ľudia búdu vyžadovať ,,vládu tvrdej ruky“, keď babylonský zmätok prerastie už do extrémnych rozmerov. Je to ale vždy krátkodobá slepá ulička, ako nás varujú dejiny.

Vojny sú strašné, ale nie sú niekdy horšie psychologické vojny, keď sa ľudia medzi sebou navzájom podvádzajú a klamú? Psychotická spoločnosť, ktorá spôsobuje deštrukciu ľudskej osoby a jeho psychiky? Podobá sa to súčasnému vedeniu vojen, kde vojenskí informatici v bezpečí vojenských základní pomocou počítačov spôsobujú obrovskú deštrukciu ,,v území nikoho“ pomocou neviditeľných dronov. Ak v minulosti bol spôsob vedenia vojny typu: uder a obsaď územie! Dnes je to: uder a uteč! Presne sa to podobá súčasnej ,,vojny pohlaví“, ktorá po sebe zanecháva obrovskú spúšť…

Láska, ktorá bola v minulosti revoltou proti buržoáznej spoločnosti a jej morálke, pretože partneri sa zaľúbili do seba ako dve jedinečné osoby bez ohľadu na výšku majetku a bankového konta a žili niekedy napriek tomu v hmotnej biede. V súčasnosti sa stala láska predmetom zisku, pretože je čoraz viac skomercionalizovaná. Vzťahy sú zvecnené, chladné, emocionálne odťažité, pretože jedinou túžbou je uspokojenie a hmotný blahobyt. Láska je protikladom sebeckého narcizmu, pretože tá vyžaduje aby bola otvorená voči tomu druhému a vtedy nehodnotí človeka podla presných parametrov, ale všíma si predovšetkým jeho tvár a oči, lebo iba z tejto pozície môžeme vidieť človeka v jeho jedinečnosti a prevziať za neho zodpovednosť. Nastupuje bytie bez akéhokoľvek hodnotenia.

Láska má byť neekonomická a má byť revolučnou silou, ktorá by dokázala meniť spoločnosť k lepšiemu, pretože súčasnú dobu charakterizuje to, že všetko za chvíľu bude na predaj. Láska, ktorá sa obetuje za toho druhého aj za cenu rizika, je v priamom protiklade k súčasnému konzumnému chápaniu ,,lásky“. Súčasný francúzsky filozof Alain Badiou tvrdí, že láska je vo svojej podstate nesebecká, čo je v priamom protiklade k súčasnému individualizmu, kde si každý presadzuje len svoje vlastné záujmy. Je vlastne protilátkou na túto chorobu, pretože nie je to zisková investícia, pretože láska je dôverou ktorú vyslovíme náhode. Podľa neho ideálne budúce spoločenské usporiadanie bude také, ktoré nebude založené na hrabivosti, ale láske, ktorá prekračuje akékoľvek sebectvo. Skutočná autentická láska je dôkazom, že večnosť môže existovať v čase. Ako to napísal 19. storočí v časoch revolučných bojov český filozof Augustin Smetana láska je politická, pretože bude pracovať na jednote slobody a bratstva a bude ničiť postupne ľudský blud a klam, že ľudský rod nie je jediná ľudskou bytosť. Ľudské dejiny budú pokračovať do vtedy, keď medzi sebou budú dialekticky bojovať pozemskosť s jej nízkymi sebeckými pudmi a božskosť ktorá je večná nadčasová láska a postupne zvíťazí nad pozemskosťou. Len v tomto chápaní lásky môžeme opäť založiť politiku na pevných základoch. Preto treba vystriedať súčasné zlé nekonečno založené na nezmyselnej a egoistickej spotrebe, dobrým nekonečnom založenom na neustálom vzdelávaní, skultúrňovaní a humanizácie prostredia v ktorom žijeme.

V súčasnosti máme mocného nepriateľa, ktorí posilňuje to najnižšie sebectvo a zotročuje neviditeľne ľudského ducha. Pod usmievavou a nežnou tvárou je to brutálny diktátor. Povedané Ježišovými slovami ,,je to vlk v ovčom rúchu.“ Bojovať preto voči súčasnému anonymnému a rozptýlenému difúznemu zlu, preto okrem ekonomického a politického boja, treba bojovať hlavne vo sfére ducha. Pretože keď vo svojom vlastnom vnútri nad ním zvíťazíme, tak sa to postupne prejaví vo vonkajšej realite. Liekom voči súčasnému sebectvu je láska k múdrosti, čiže filozofia (odvodené od gréckych slov filein = ľúbiť, sofia = múdrosť). Pravda, ktorá ale nie je dogmatická, ale ktorá je podrobená kritike, lebo len týmto spôsobom sa rozvíja tvorivo a živo.Pravda bez kritiky, je dogmatická, fanatická a vyúsťuje do prázdneho objektivizmu. Naopak, kritika bez pravdy môže vyústiť do apatie, nihilizmu, čiže do nezakotveného subjektivizmu. V tejto fáze sa v súčasnosti nachádzame v éry postmoderny a preto treba hľadať cestu ako prekonať súčasný úpadok.

Filozofia je tak isto ako láska zo svojej podstaty neekonomického charakteru. Je ale paradoxom, že má na koniec ekonomické, politické a spoločenské dôsledky. Preto ak sa budeme zaujímať viacej o svet v ktorom žijeme a budeme sa neustále pýtať a hľadať pravdu, ktorá by dokázala zlepšiť ľudské, kultúrne, politické a sociálne pomery, tak nás to bude oslobodzovať zo súčasného začarovaného kruhu sebectva, v ktorom nás drží akoby v platónskej jaskyne súčasný systém. Človek je vždy súčasťou dejinného spoločenstva v ktorom žije a jeho činy majú vždy nejaký dopad. Antický filozof Hérákleitos z Efezu preto povedal že ,,bdiaci majú jeden a ten istý spoločný svet, v spánku sa však každý vracia do svojho vlastného.“ Zobuďme sa preto z tohto Matrixu a usilujme sa o lepší svet. Buďme realisti a požadujme nemožné…