100 rokov Československej republiky – jej posolstvo pre súčasnú dobu

Súčasný stav kultúry v epoche kapitalizmu

,,Národ sa len dovtedy tohto nízkeho, mäsitého života pridŕža, kým dačo lepšieho, vyššieho nepoznal, aby aj vyšší, vznešenejší a opravdivý ľudský život poznal, to naša starosť: usilujme sa ho vzbudiť, pracujme na tom neúnavne a netreba sa nám namáhať o prostriedky k jeho udržaniu.“
Ľudovít Štúr

Nemecký filozof Theodor W. Adorno povedal po 2. svetovej vojne, že poézia po Osvienčime je nemožná. Po týchto obrovských hrôzach kritizoval Adorno intelektuálov za to, že neprebehala nejaká celospoločenská diskusia (až na pár výnimiek ), čo sa to vlastne stalo, ale hneď sa prebehlo k masovej kultúre, aby ľudia zabudli na obrovské hrôzy, ktoré zažili. V súčasnosti je možné parafrázovať Adorna, či je kultúra možná v období, keď nie len kultúra, ale celý náš život sa komercionalizuje a systém sa nám snaží indoktrinovať ako životný štýl trhový fundamentalizmus. Nacistický minister propagandy Joseph Goebbels raz vyhlásil že ,,kedykoľvek počujem slovo kultúra, siaham po revolveru.“ Je tu paralela so súčasným jednorozmerným technokratickým ekonómom, ktorý síce ,,nevyťahuje“ zbraň, ale má sofistikovanejší spôsob, ako zničiť kultúru, keď sleduje iba ekonomický profit. Ako Marx tvrdí v Ekonomických – filozofických rukopisoch z roku 1944 ,,obchodník s minerálmi vidí len ich peňažnú hodnotu, nie však krásu a zvláštnosti minerálu; nemá mineralogický zmysel…“ Ekonóm používa magickú formulku, ktorá hraničí priam až s náboženským presvedčením: trh všetko vyrieši. ,,Kultúrne“ si to snaží vykompenzovať malomeštianským spôsobom života, snobizmom a konzumom.

20. storočie, ktoré bolo obdobím genocíd, 1. a 2. svetovej vojny, koncentračných táborov a výbuchov atómových bômb v Hirošime a Nagasaki a následná ekologická devastácia planéty vyvrátilo ,,uhliarsku vieru“ 19. storočia, že iba veda a technika sama od seba zabezpečí človeku prospech a blahobyt. Bola to bublina, ktorá praskla, ale ktorá zároveň napáchala obrovské škody. To, že sa v súčasnosti nachádzame v slepej uličke postmodernej doby, nie je žiadna náhoda.

Súčasná pseudokultúra nerozvíja človeka v jeho univerzálnej ľudskosti, ale ho otupuje a posilňuje jeho sebecké individuálne záujmy. Navyká ho na ľahkovernosť, malomyseľnosť a slepú poslušnosť. V krajine, kde pozerá väčšina obyvateľstva Farmu, tak ľahko podľahne demagógom a zároveň sa nebude búriť proti kapitalistickému systému. Súčasní reklamní mágovia a mediálni ,,zabávači“ sú vysoko finančne ohodnotení práve preto, lebo vedia odpútavať ľudské masy od spoločenských problémov. Na rozdiel od manuálnych pracovníkov, ktorí predávajú iba svoje fyzické sily kapitalistom a sú do určitej miery duševne nezávislí, tak títo duševní pracovníci zapredávajú svoju vlastnú ľudskú dušu.

Kapitalizmus je nesprávny systém nielen v ekonomickej oblasti, ale predovšetkým nevyhovuje ľudskej prirodzenosti, pretože nerobí ľudský život zmysluplným a šťastným. Práve ekologická kríza vyvracia v praxi bez nejakej teórie, že tento systém skrátka nie je dobrý. Kríza ekonomiky je len vypuklým zrkadlom krízy súčasnej ľudskej existencie.

V súčasnej konzumnej komerčnej ére, kde je všetko na predaj (vzduch bude na predaj za chvíľu asi tiež) je pravá autentická kultúra v disente, pretože na kultúre sa nedá zarábať, pretože je zo svojej podstaty nekomerčná. V spoločnosti, kde nevládne fetiš mamonu a zisku, tak bude kultúra nie už v opozícií, ale bude rozšírená do celej spoločnosti. Veľkokapitalistická buržoázia sa snaží prostredníctvom pseudokultúry a komerčného braku previesť masy do pasivity a ľahostajnosti. Snaží sa skresliť realitu na jednej strane prostredníctvom reklám, komerčných seriálov, filmov a na druhej strane sa snaží zastierať drsnú realitu kapitalistického realizmu, vykorisťovania, drancovania prírody, vojen, atď.

Posúvame sa nebezpečným smerom, pretože racionálny – pojmový diskurz nahradzuje emotívne expresionistické obrazy nezmyselného pátosu bez nejakého hlbšieho obsahu. Konzumný život postupne odvyká človeka myslieť, dochádza ku strate skutočnosti a má sklon realitu si samoúčelne idealizovať. Konzumná kultúra, ktorá sľubuje človekovi, že ho spraví šťastným a slobodným, ho paradoxne zotročuje. Je to iluzórna sloboda. Tento útlak nie je vonkajšieho charakteru, ale vnútorného. Ťažšie sa bráni podprahovej manipulácie masovokomunikačných médií. V diktatúrach boli jasne viditeľní tyrani, či už to bol Adolf Hitler, alebo Jozif Stalin, proti ktorým bolo treba bojovať. V súčasnosti takto jasne vymedzený nepriateľ absentuje. Preto sa hľadajú obetní baránkovia, na ktorých sa môže zvaliť vina, či už sú to etnické menšiny, politici, atď. Metódy vládnutia a manipulácie sú v súčasných západných spoločnostiach oveľa sofistikovanejšie. V totalitných diktatúrach tyrani vládli pomocou vlády teroru, strachu a cenzúry. Ľudia mohli ľahko prehliadnuť, že systém ich klame. Chceli vytvoriť ,,nového človeka“. To, čo nedokázali totalitné diktatúry represiou, tak súčasné kvázi neoliberálne demokracie to dokázali formou zvádzania. V súčasnosti si ľudia svojho utláčateľa s usmiatou tvárou zamilovali. Ako tvrdil poľsko – britský sociológ Zygmunt Bauman na miesto normatívnej regulácie občana, nastúpilo zvádzanie konzumenta. Namiesto ideovej indoktrinácie, nastúpila reklama. Namiesto legitimizácie moci, nastúpili masové média. Homo consumens je individualitou predpokladanou, nie faktickou. Je to tvor manipulovateľný a nie slobodný. Bol to francúzsky filozof Michel Foucault ktorý tvrdil, že moderná spoločnosť už nie je dominantne postavená na organizovanom fyzickom násiliu, ale na báze symbolického násilia a manipulácie. Kým pri starej represií išlo o to podmaniť si telo človeka, tak súčasná moderná represia sa snaží komplexne ovládnuť človeka a sústreďuje sa najmä na podmanenie si jeho psychiky. ,,Tvrdú“ diktatúru vystriedala v súčasnosti ,,nežná“ diktatúra.

Systém teda nevládne nad ľuďmi prostredníctvom strasti, ale slasti. Goebbels tiež vyhlásil že ,,stokrát opakovaná lož, sa stane nakoniec pravdou.“

Postmoderná relativizácia hodnôt na koniec vyúsťuje nie do ,,slobody“, ale cynizmu a nihilizmu. V konečnom dôsledku vyúsťuje to do neslobody, pretože človek bude iba otrokom svojich nižších živočíšnych pudov tak, ako to vyžaduje súčasný systém, pretože človek bude o to viac závislejší na trhu, ak bude čoraz menej závislejší na duchovnej kultúre. Ak nemá žiadne morálne a kultúrne zásady, tak o to viac je zmanipulovanejší systémom, pretože nemá v sebe hodnotový kompas.

V takomto prostredí je diskusia o alternatívach k súčasnému systému veľmi ťažká, lebo sa viac verí vo ,,večnosti“ a ,,nezmeniteľnosti“ kapitalizmu. Súčasný človek ja schopnejší viac veriť (obrazne povedané), že je možné zmeniť gravitačný zákon, aby teleso nepadalo a nepriťahovalo sa silou tiaže na zem, ale opačne. Zabudlo sa ale na to, že kapitalizmu je ľudský výtvor, ktorý sa dá zmeniť, ktorý na druhej strane začal tento ľudský výtvor ovládať človeka a nie samotný človek.

V súčasnosti žijeme v akejsi čudnej dobe, kde na jednej strane postmoderný človek využíva tú najmodernejšiu techniku a na druhej strane, akoby sme žili v nejakom stredoveku, keď tento istý človek využíva túto techniky, ale má nízku úroveň duchovnej kultúry, nekritického myslenia a verí rôznym poverám, predsudkom a mýtom tejto doby umelo vytváranou súčasnou komerciou. Súčasná doba sa podobá tesne pred pádom Rímskej ríše, keď civilizácia bolo v rozklade a panovali rôzne filozofie, ktoré neponúkali smer ako zmeniť k lepšiemu štát, spoločnosť a človeka, pretože dávna sláva antickej polis bola už dávno preč. Skôr prevládalo presvedčenie, že vo svete panuje nezmeniteľný osud a netreba voči nemu sa postaviť a treba nájsť len vnútorný pokoj vo svojom vlastnom vnútri. Podobne dnes prevládajú rôzne sekty, astrológie, východné náboženské myslenie, atď. Až vznik kresťanstva tento zmätok prekonalo.

V triednej hierarchickej spoločnosti, kde sa človek dravo a bezohľadne vypracoval a má nad ľuďmi väčšiu moc, tak je považovaný za ,,múdreho“. Je to nadčlovek (Übermensch). Za ,,hlúpeho“ sa považuje taký človek, ktorý nesleduje hmotné a karieristické záujmy, ale o to viac sa orientuje na podstatnejšie hodnoty. Takýto človek je v tomto systéme považovaný za podčloveka (Untermensch). Tento spôsob uvažovania je živnou pôdou pre rasizmus.

Dnes sa nepália knihy, ako to bolo v tridsiatych rokov minulého storočia v nacistickom Nemecku, ale knihy sa vyhadzujú na smetiská a postupne sa ľudia prestávajú zaujímať čítaním náročných odborných publikácii, ktoré rozvíjajú kritické myslenia a budú svoj mozog otupovať jednostranným záujmom o technológie, drogy alkohol a sex. Toto je živná pôda pre manipulácia s masami. Videli sme túto manipuláciu s ľudskými masami pri posledných prezidentských voľbách, keď sa hromadne vyrábali navoňané zdochliny. Väčšina médií vlastní finančná oligarchia, ktorá kontroluje tok informácií, čo nazval americký filozof a lingvista Noam Chomsky ako výroba súhlasu. Je o to sofistikovanejšia manipulácia, pretože vlastní obrovské finančné a mediálne zdroje, prostredníctvom ktorých dokáže ovplyvňovať ľudskú spoločnosť a odvádzať ich od podstatnejších vecí. V tejto situácií je veľká hrozba fašizmu, ktorá môže mať buď otvorenú podobu, alebo skrytú podobu, ale o to zákernejšiu. Kapitalistická globálna oligarchia sa bude snažiť predĺžiť všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícií agóniu súčasného systému aj s rizikom úplného vyhladenia ľudstva.

V súčasnosti vidíme, že sa začínajú opäť objavovať (v inom šate) ,,viditeľné“ ruky finančných oligarchov, pretože ich vytvorila práve táto ,,neviditeľná“ ruka trhu. Poskytujú ,,slobodu“ pre nadnárodné korporácie, ale posilujú represívnu zložku štátu, kde rušia odbory, zatvárajú nepohodlné obyvateľstvo do väzenia, atď.

Súčasná umelecká kultúra ponúka iba úpadok, nihilizmus a dekadenciu, čo iba odzrkadľuje spoločenské bytie krízy kapitalistického systému. Samozrejme, umenie má zobrazovať aj tienisté stránky života, ale musí do seba integrovať dialektickú polaritu zla a dobra a obsahovať aj určitý kultúrny ideál.

Kompetencie pre trh práce sú dôležitejšie, ako kritické myslenie, ktoré je pre kapitalizmus nerentabilné a nebezpečné. Dnes sa neposielajú nepohodlní intelektuálovia do koncentračných táborov. Totalitní vládcovia vedeli, že kritickí myslitelia sú vždy nebezpeční pre diktatúru. Dnes sú vyriešení čisto ,,trhovo“, po tichu a bez nejakého väčšieho rozruchu. Čelia vlne útokov agresívnych hejterov na sociálnych sieťach, keď totalitným spôsobom sú zosmiešňovaní pre svoje názory. Ak vtedy zasahovala viditeľná ruka ,,vodcu“, tak dnes zasahuje neviditeľná ruka trhu.

To ona určuje (už nie strana) čo je správne a nesprávne, dobre a zlé, uplatniteľné a neuplatniteľné, atď. Povie sa im, že sú neuplatniteľní pre trh práce a keď chcú z niečoho žiť, tak im povedia, že musia prijať akúkoľvek prácu. Pre antikapitalistického intelektuála, ktorý nie je vlastník spoločenských výrobných prostriedkov, musí byť proti jeho dôstojnosti predávať svoju pracovnú silu ako tovar pre súkromného podnikateľa. Je nežiadúce, aby človek mohol fungovať v tomto systéme, naučiť sa kritickému rozmýšľaniu, ale stačí sa naučiť firemné inštrukcie, podľa ktorých sa bude nekriticky riadiť. Je odstavovaný na okraj spoločnosti, pretože väčšina ľudí, ktorá je zmanipulovaná súčasným systémom nechce hlbšie rozmýšľať, ale chcú sa ,,baviť“ a zabudnúť na osobné, rodinné, pracovné alebo spoločenské problémy. Z psychoanalýzy ale vieme, že nič čo sa vytesní do ľudského podvedomia nezanikne, ale väčšinou vybuchuje do iracionálnych ľudských činov.

Človek, ktorý uvažuje viac do hĺbky a nepotrebuje pre svoj život konzumný spôsob života, tak sa považuje za osamelého cudzinca v tomto sfetišizovanom a odcudzenom svete. Tento systém má ale ,,uplatenie“ pre námezdných ,,intelektuálov“, ktorí ospravedlňujú tie najhoršie imperialistické a vyhladzovacie vojny vo svete, alebo podporujú šialené výdaje na zbrojenie, keď nezostáva na financovanie kultúry, vedy, školstva, atď. Sú to cynici, ktorí dobre vedia, že západným krajinám nejde o šírenie ,,demokracie a humanity“, ale ide im predovšetkým o nerastné suroviny (ropa a zemný plyn).

Kultúra bez politiky je obsah bez formy. Politika bez kultúry je forma bez obsahu. Dnes, keď politika je totálne vyprázdnená a stala sa z nej iba boj o moc a peniaze, tak je len logické, že politické strany musia používať na miesto argumentov, manipulatívnu reklamu, ktoré financujú v zákulisí finančné oligarchie. Politici sú iba odrazom spoločnosti od ktorej sami pochádzajú. Politické strany sa dostávajú do začarovaného kruhu závislosti od svojich sponzorov a musia robiť potom takú politiku (ak vyhrajú voľby) ako sa to páči oligarchom a potom voličom hodia iba pár kostí. Preto tvrdím, že ak budeme kultúru podporovať a rozvíjať, tak to bude mať politické a spoločenské dôsledky a časom môžeme poraziť finančnú moc peňazí, keď kultúrne ideály prevážia nad kapitálom.

Každý by chcel dnes robiť iba politiku, ale kto bude robiť kultúru? Ak absentuje kultúra v spoločnosti, tak prevládnu malicherné nepodstatné osobné záujmy nad podstatnejšími spoločenskými záujmami. Prázdne patetické gestá bez obsahu prevažujú vtedy, keď absentuje hlbšie teoretické zdôvodnenie ľudskej kultúry a určitý kultúrny ideál. Český spisovateľ Milan Kundera to nazval ako politický gýč.

Nás štát je nejednotný. Jednotu národa nezjednotíme politiku bez kultúry, ale dialektickým tvorivým napätím medzi politikou a kultúrou. Ako chceme byť politicky jednotní, keď nie sme jednotní v kultúre? Nemám na mysli jednotu dogmatickú, sterilnú a formálnu, ale slobodnú, životaschopnú a tvorivú. Iba v kultúrnom štáte, v ktorom sa pestuje kultúra a humanita nie ako frázy, ale ako skutočnosť, ktorá sa uskutočňuje v každodennej sfére môžu vyrastať veľké osobnosti, pretože z takéhoto prostredia sa môžu vyberať najschopnejšie osobnosti, ktoré by riadili štát.

Ekonomika má byť podsystém a nie systém, pretože kultúra by mala riadiť ekonomiku. Pod kultúrou mám na mysli všetko, čo podporuje kritické a nezávislé myslenie. Súčasná komercia sa snaží úplne vymazať našu kolektívnu historickú pamäť a postupne spraviť z človeka vykoreného nomádskeho konzumenta, ktorý žije iba prítomným okamihom tu a teraz. Systém potrebuje z človeka spraviť usmievavého robota, ktorý je nekritický a robí pre nízku mzdu pre cudzí nadnárodný kapitál. Naša krajina je samostatná iba vo formálnom zmysle slova a v skutočnosti sme stali polokoniálnou krajinou nadnárodného kapitálu (s dominanciou nemeckého kapitálu). Národ, ktorý je sebauvedomelý, vzdelaný a kultúrny a má historické povedomie a vie odkiaľ a kam kráča , tak ho bude v konečnom dôsledku ťažko dať zotročiť, pretože je to proti jeho dôstojnosti. Naopak národ, ktorý sa nachádza v akomsi polospánku a nie je prebudený a dostal sa do závislosti neviditeľných okovov konzumnej mentality, tak je ho o to ľahšie dať zotročiť. Pre nadnárodný kapitál je ideálne také prostredie pre svoje investície, kde síce obyvateľstvo je vysoko špecializované v určitých profesných oblastiach, ale ja veľmi nízko uvedomelé v kultúrno – politickom svetonázore. Je to barbarstvo špecializácie. Marx nazval takého odborníka ako fachidiot. V dystópií jedna postava z románu Prekrásny nový svet z roku 1932 (ktorá sa dnes stala desivou realitou) od Aldous Huxley tvrdí že ,,študenti samozrejme musia mať určitú všeobecnú predstavu, ak majú svoje práci rozumieť – lenže zase nie príliš veľkú, ak sa majú stať čo najviac dobrými a šťastnými členmi ľudskej spoločnosti. Lebo zvláštne, ako je známe, prispieva ku zdatnosti a šťastiu, naproti tomu všeobecné je pre myseľ len nutným zlom. Chrbticu ľudstva nesmú byť filozofi, ale kutilovia…“ Paradoxne, čím viac sa v súčasnosti rozvíjajú špeciálne vedy o človekovi, tým menej môžeme povedať, čo je človek. Každá špeciálna veda skúma iba jednu stránku ľudskej existencie, ktorú absolutizuje a tú vyhlási za určujúcu. Ako už tvrdil existencialistický psychológ Viktor Frankl takýto prístup vedie k nihilizmu a k existenciálnom vákuu. V súčasnosti existujú tri redukcionistické pohľady na človeka. Po prvé je to fyziologizmus, ktorý redukuje bytie iba na telesnú stránku. Po druhé je to psychologizmus, ktorý znamená redukciu bytia len na psychickú skutočnosť a na koniec po tretie je to sociologizmus, ktorý redukuje bytie len na spoločenskú skutočnosť. Ako tvrdí ,,keď sa všetko takýmto spôsobom redukuje, zároveň všetko podlieha relativizovaniu, s jednou výnimkou – že tieto ,,izmy“ absolutizujú samých seba.“ Preto viacerí významní prírodní vedci ( napr. Albert Einstein) prekročili hranice svoje vednej disciplíny a zaoberali sa hlbšími filozofickými zamysleniami nad zmyslom života, spoločnosti a sveta.

Pre nadnárodný kapitál je to ideálna pôda pre svoje investície. Maďarizácia počas Rakúska – Uhorska, ktorej hlavným cieľom bolo, aby národ bol bez kultúry, aby sa vedel potom ľahšie ovládnuť. Maďarizácia, ako národný útlak bola iba forma a nie samotný obsah, ktorý by nás mal zaujímať, pretože forma zostala, aby ľudia zostali pasívni, nevedomí, atď. V inej podobe sa zmenil obsah duchovného útlaku a v súčasnosti sa opakuje forma, keď sa komercionalizuje celý aspekt nášho života a prebieha kolonizácia nášho života nadnárodným kapitálom. Vytunelovanie ekonomiky musí predchádzať vytunelovanie ľudskej existencie. Inými slovami, vyvlastnenie našej ekonomiky nadnárodným kapitálom je vypuklým zrkadlom, že sme vyvlastnení v našej vlastnej kultúre. Mali by sme vytvoriť kultúrny štát a nie byť montážnou linkou Európy a odbytiskom lacných potravín zo Západu a exportom surovín a tovarov na Západ.

Marx rozlíšil dva typy postojov ku štátu a to medzi mešťianskym a občianskym postojom. Môžme to nazvať dvoma typmi kultúr. Mešťan sa väčšinou zaoberá súkromnými partikulárnymi záujmami, čiže iba o to ako a kde môže investovať, akým spôsobom môže zbohatnúť, atď. Občan sa ale zaoberá veciam verejným. V súčasnosti sa stal z občana spotrebiteľ, pretože sa zaoberá viac súkromnými záležitostiam ako veciam verejným. Spotrebiteľ, ktorý sa zaoberá politikou nejde do hĺbky a kĺže iba na povrchu.

Postmoderný človek hľadí na svet cez skreslený filter, pretože nehladí na svet nezištne, ale snaží sa presadiť svojej ego. Pozerá sa na medziľudské cez prizmu egoistických záujmov. V takomto prostredí kultúra, kde dominuje predátorský typ kapitalizmus v duchu hesla : urvi si, čo môžeš. V takomto prostredí nemôže prospievať kultúra, ako nemôžu prospievať rastliny na vyprahnutej púšti. Môžu prospievať iba na ojedinelých oázach, ktoré sú ale veľmi ťažko dostupné a ťažko sa hľadajú. Podobne aj dnes v súčasnej ére duchovnej kultúrnej prázdnoty sa vyskytujú oázy pravej autentickej kultúry, ktoré majú pre súčasného človeka, ktorý je unavený súčasným nihilizmom cenu zlata. Na rozdiel od prírodných oáz, kde tieto oázy sú fixne dané, tak kultúrne oázy sa môžu ďalej rozširovať, pretože tie sú výtvorom človeka, pretože má slobodnú vôľu a môže vzdorovať aj napriek tomu, že ho zo všetkých strán drtí súčasná bezduchá konzumná kultúra. Súčasnej kultúry smrti môžeme povedať NIE a môžeme povedať kultúre života ÁNO.

Vedecky zdôvodnený kultúrny svetonázor

,,Keďže každá pravá filozofia je duchovnou kvintesenciou svojej doby, musí nastať čas, keď filozofia nielen vnútorným svojím obsahom, ale aj navonok, svojím prejavom vstúpi do styku a do vzájomného pôsobenia so skutočným svetom svoje doby. Filozofia potom prestáva byť určitým systémom vo vzťahu k iným určitým systémom a stáva sa filozofiou vôbec vo vzťahu k svetu, stáva sa filozofiou súčasného sveta.“

Karol Marx

Človek sa oproti zvieraťu vyznačuje tým, že má slabšie inštinkty. Kultúrne hodnoty a normy usmerňujú ľudské správanie, kde naproti tomu u zvieraťa sú to jeho biologické inštinkty, ktoré usmerňujú jeho chovanie. To, čo sa u človeka zdá ako nevýhoda, je vlastne jeho veľkou výhodou, pretože jeho chovanie je oslobodené od automatizmu inštinktov a má slobodnú vôľu myslenia konania a tvorby.

Kultúra sa v súčasnosti oddelila od civilizácie. Podľa nemeckého filozofa, misionára a hudobníka Alberta Schweitzera naša materiálna civilizácia sa vyvíja oveľa rýchlejším tempom ako kultúrna sféra. Tvrdil že ,,preceňujeme hmotné vymoženosti a podceňujeme dôležitosť duchovnej stránky. Súčasné fakty nás nútia k zamysleniu. Dôrazne nám pripomínajú, že civilizácia, ktorá zaznamenala pokrok výlučne v oblasti materiálneho blahobytu a kde by sa pritom nedosiahol úmerne vysoký stupeň v oblasti duchovnej kultúry, sa podobá lodi, ktorá pre poruchu kormidla stratila schopnosť udržovať smer a riadi sa do skazy.“ V súčasnosti ide o to, aby kultúra sa zjednotila s civilizáciou a usmernila jej smer. Dnes je potrebná kultúra, ktorá by rozvíjala nezávislé kritické myslenie a sebauvedomelý svetonázor, čiže aké má mať postavenie človek vo svete a jeho postoj k nemu, k spoločnosti a k ľudom. Kultúra, ktorá sa šíri najskôr osobnými príkladom.

Je potrebné vypracovať socialistický humanizmus, čiže inými slovami socialistickú kultúru, ktorá by nebola vybudovaná na zelenej lúke, ale ktorá by sa zrodila zo súčasných protikladov neoliberálnej spoločnosti, pretože by zobrala vážne súčasnú ideológiu s jej formálne abstraktnou ,,slobodou“ a presadzovala by reálnu konkrétnu slobodu. V spoločnosti, kde sa človek bude rozvíjať ako plnohodnotná bytosť v kultúrnej, politickej a ekonomickej sfére, kde bude oslobodený od ekonomického vykorisťovania, manipulácie reklám, atď.

To, čo minulé generácie vytvorili, sa prenieslo do prítomnosti. Vo viditeľnej podobe sú to napr. rôzne továrne (ktoré sú buď rozpredané, alebo sprivatizované) a potom menej viditeľná, ale o to viac pôsobiaca je kultúra. Marx v Nemeckej ideológií tvrdí že ,,…rozvoj ktoréhokoľvek indivídua je podmienený rozvojom všetkých ostatných, s ktorými je v priamom, alebo v nepriamom kontakte a rôzne generácie individualít, medzi ktorými sa vytvárajú určité vzťahy, ktoré sú vzájomné súvislé, kde neskoršia generácia preberá akumulované výrobné sily formy styku a tým je určovaná vo svojich vlastných vzájomných vzťahov.“

Zmena v ľudskej spoločnosti nie je nejaký prírodný proces, ktorý prebehne sám od seba, ale musí tam zasiahnuť kvalitatívny ľudský faktor a vnášať postupne pozitívne systémové prvky, ktoré sa odlišujú od súčasného systému. Ja naivné si myslieť, žeby oligarchia sama od seba sa vzdala svojich mocenských pozícií bez boja. Ona si už stavia bunkre, kde sa ochráni pred globálnymi problémami, ktoré nastanú.

Kvantitatívne zložky v súčasnosti čoraz narastajú, pretože sa stupňuje čoraz väčšia nespokojnosť so súčasným systémom, čo možno nazvať aj ako revolučnou situáciou. Po ďalšej ekonomickej kríze bude dôvera v systém ešte radikálnejšie klesať, pretože sa budú otriasať všetky istoty, na ktoré sme v súčasnosti zvykli v údajnom období ,,blahobytu a prosperity“. Na druhej strane absentuje kvalitatívna zložka a to má byť úlohou kultúry. Súčasný konzumný človek sa mylne domnieva, že čím viac má hmotných statkov tým lepší a kvalitatívnejší má život. Podvedome môže vnášať tento pohľad do ľudskej spoločnosti, lebo v jeho živote môže absentovať kvalitatívna zložka byť. Ak narastá iba kvantitatívna zložka a kvalitatívna zložka je nedostatočná, alebo slabá , tak to nepovedie k zmene lepšieho systému, ale do beznádejnej frustrácie, prázdnej negativity a anarchistického bezcieľneho protestu. Kvantitatívna zložka, ktorá neobsahuje v sebe kvalitatívnu zložku, vedie iba k mŕtvej abstraktnej schéme a konzervuje iba súčasný systém. Táto situácia je vhodná pre rôznych mocichtivých populistov, ktorí dokážu zmanipulovať frustrované masy vhodným smerom, ktorí chcú práve oni.

Toto by malo byť úlohou kulturológie, ako to tvrdí súčasný český filozof a ekológ Josef Šmajs, ktorý ju považuje za vedu budúcnosti. Francúzsky antropológ raz vyhlásil Claude Lévi-Strauss, že ak 21. storočie nebude storočím humanitných vied, tak potom už žiadne storočie nebude. Samozrejme, ak sa nebudú orientovať na postmoderné kulturálne štúdia, ktorá popisuje iba rozličné subkultúry a etnické minority, ale budú sa orientovať na systémovu analýzu súčasného sveta a jeho možnej budúcnosti a budú obsahovať v sebe dialektickú syntézu kvantitatívnej a kvalitatívnej zložky, makroanalýzy súčasného sveta a mikroanalýzy súčasného človeka, vedeckej analýzy a antropologickej analýzy, atď. Slovinský filozof Slavoj Žižek podobne tvrdí, že kulturálne štúdia neanalyzujú súčasnú dobu. Kultúrna kritika naopak odhaľuje, že súčasný človek žije v systéme a snaží sa súčasnému človekovi otvárať oči. Iba malomeštiak si myslí, že má všetky otázky vyriešené, nezaoberá sa zložitejšími abstraktnými otázkami, konzumuje nízky komerčný brak a díva sa zvrchu na filozofické otázky (pretože si myslí, že už všetko vie). Samotné parciálne prírodné vedy to nedokážu, pretože nie sú schopné sa zamýšľať nad širšími spoločenskými dopadmi svojich objavov a sú potom ľahko zneužiteľné nadnárodnými korporáciami. Vôbec to neznamená, aby sme neanalyzovali ekonomické súvislosti, ale treba to doplniť popisom žitým každodenným svetom človeka a jeho psychosociálnym prežívaním drsného kapitalistického realizmu, ktorý zažíva denne na vlastnej koži.

Český filozof Karel Kosík v knihe Dialektike konkrétnosti, ktorá vyšla v roku 1963 a bola preložená do viacerých svetových jazykov tvrdil, že ak chceme dôjsť k pravde, musíme vykonať niečo, čo nazval deštrukciu pseudokonkrétnosti. Konštruktívna kritika ide do hĺbky, pozerá sa realitu v súvislostiach a na koniec dospeje k niečomu pozitívnemu. Deštruktívna kritika je negatívna a nedokáže rozlišovať a ide len na povrch. Je skôr emotívneho charakteru, ako racionálneho. Už rusko-anglický filozof Isaiah Berlin tvrdil, že je potrebná negatívna kritika, čiže slobody od niečoho a potom je to pozitívna sloboda k niečomu.

Svetonázor má vždy konkrétny dopad na jedinca, pretože určuje jeho konanie a tým pádom ovplyvňuje okolie. Každý človek má určitú filozofiu, ale ktorá je väčšinou pasívne prijatá z prostredia ktorom žije, málo uvedomelá, chaotická, atď. Ide o to vypracovať svetonázor, ktorý má byť vedecký a sebauvedomelý a teoreticky a hodnotovo zakotvený, ktorý nie je narysovaný na rysovaciom prkne, ale ktorý sa vytvára živým kontaktom so súčasnou dobou. Svetonázor, ktorý nie je idealistický, čiže postavený na vzdušných zámkoch. Zároveň treba skombinovať dialektickým spôsobom pesimisticko – optimistický svetonázor. To znamená nezatvárať si oči pred súčasnými problémami v spoločnosti a sveta, ale zároveň ponúknuť určitý ideál a nádej, ako súčasný zmätok prekonať.

Človek, ktorý si osvojuje esteticko – kultúrny ideál, ktorý rozvíja humanitu v sebe a okolo seba, tak to má v konečnom dôsledku spoločenský dopad, pretože takýto človek humanizuje svoje prostredie. Dochádza k estetickému osvojeniu skutočnosti a začína vidieť krásu v sebe a okolo seba, či už v ľuďoch, alebo v prírode. Človek, ktorý je zmanipulovaný (aj keď si myslí, že má ,,slobodu“) súčasnou spoločnosťou, ktorá je nastavená komerčným pohľadom na svet, len aby videl všade iba svoj súkromný záujem, vidí všade iba hmotné a úžitkové hodnoty.

Ako Marx tvrdil samotné ,,prostredie musí byť vychovávané“. Ale to nestačí, pretože človek si musí sám dobrovoľne prisvojiť hodnotovú orientáciu. Keď absentuje kultúrne prostredie, tak človek je nútený si sám vyhľadávať informácie a vhodné kultúre artefakty, predovšetkým kvalitnú literatúra, pretože knihy najviac rozvíjajú kognitívne (rozumové) schopnosti človeka. Predmetnú kultúru si musí človek sám osvojiť, čo vyžaduje od neho tvorivé duševné úsilie, aby si osvojil kultúrne hodnoty. Čím viac má v sebe osvojených kultúrnych hodnôt, tým lepšie sa orientuje v súčasnom dynamickom svete, pretože má rozvinutejšiu duchovnú kultúru. Dialekticky pôsobí vplyv kultúrneho prostredia na človeka a zároveň človek by mal kultúrne pôsobiť na prostredie a naopak.

Biologické potreby musí človek uspokojovať, pretože si to vyžaduje jeho sebazáchovné prírodné inštinkty, aby človek mohol žiť. Zároveň človek svojou existenciou prírodu presahuje. Kultúra ako výtvor človeka, ktorá by sa mohla nazvať aj druhou poľudštenou prírodou určuje, akým spôsobom sa tieto biologické potreby budú uspokojovať. Spôsob uspokojovanie týchto potrieb závisí od stupňa vyspelosti kultúry. V kapitalistickej spoločnosti, kde prevláda fetiš zisk, sa nebude vo väčšom množstve vyskytovať kultúra, ktorá bude rozvíjať osobnosť človeka, pretože trh vytvára dopyt, ktorý je ekonomického charakteru a väčšinou sa vytvára pseudokultúra neskutočného primitívneho gýču a braku, ktorý je ľahko stráviteľný a nevyžaduje hlbšie pochopenie. V tomto systéme nejde o rozvíjanie človeka a jeho schopností, ale aby čo najrýchlejšie zarobil na ľudskej nevedomosti a povrchnosti. Na druhej strane kultúrna potreba je existencionálneho charakteru, pretože vďaka kultúre človek stupňuje svoje bytie a má väčšiu radosť zo života, ktorú môže vnášať do súčasnej neurotickej a psychickej chorej spoločnosti. Kultúra je nezávislá na ekonomike, ale paradoxne a dialekticky spätne pôsobí na ekonomiku.

Súčasný systém funguje na takom princípe, že je založený na pseudo antropologickom pohľade na ľudskú prirodzenosť, keď definuje šťastie človeka iba na vlastníctve hmotných statkov. Súčasný človek akoby ani nedokázal spochybniť hotovú položenú odpoveď systému na ľudskú prirodzenosť, pretože nedokáže spochybniť správne formulovanou otázkou na tieto predložené hotové odpovede. Treba znova zadefinovať si pojmy ako sú napr. čo je to globalizácia, kapitalizmus, konzumná kultúra, sloboda, pojem šťastia, atď.

Kant považoval za základné filozofické tieto otázky: 1. Čo môžem vedieť? 2. Čo mám konať? 3. V čo smiem dúfať? 4. Čo je človek? Ak sa nebudeme zaoberať ľudskou subjektivitou a zmyslom jeho bytia, tak z toho bude iba ťažiť konzumná komercia, alebo klerikalistická (najmä katolícka) reakcia, ktoré zneužívajú hraničné ľudské situácie človeka na svoj vlastný mocenský prospech. O to viac treba úsilia, aby sa človek vymanil z komerčného braku a preto sa musí neustále vzdelávať. Povinnosti súčasných intelektuálov sú také, aby svoje poznatky integrovali do kritickej syntézy a ďalej šírili osvetu do spoločnosti. Ak to nerobia, tak je to zrada vzdelancov a podporujú aj svojou pasivitou súčasný systém.

Dnes je potrebná kultúrna kritika, pretože súčasný systém postupne pohlcuje celý aspekt ľudského života a rodíme sa do čistého kapitalizmu, keď budeme na koniec chápať všetko trhovo. Súčasný slovinský filozof Slavoj Žižek, vyvracia názor, že žijeme v ,,postideologickej dobe “. Nič tak nie je ďaleko od pravdy, lebo v skutočnosti žijeme v ideologickej dobe, ktorá hlása jedinú správnu cestu na ekonomiku a náš život ako má ,,správne“ vyzerať. Dnes ale vystriedala ideológia pravdy, ideológia cynizmu, kde aj samotní neoliberáli neveria to čo hlásajú, ale majú iba svoj osobný prospech zo systému. Žižek tvrdí, že ak by sme chceli zmeniť súčasný systém, tak treba predovšetkým pochopiť ako funguje. Prehodnocuje Marxovu tézu že ,,filozofi doteraz svet vysvetľovali a ide o to zmeniť ho.“ Samozrejme aj dnes je prax nutná, ale musí byť kriticky zdôvodnená, pretože prax pre prax môže byť v službách komercie alebo biznisu, alebo reakčnej ideológie. Nie v zmysle konzervatívnej kritiky s ktorou sa môže zhodovať ľavicová kritik vo viacerých veciach, ale v hlavnej veci v ktorej sa nezhodnú čo sa týka progresu do budúcnosti a nie o regres do minulosti. Kultúrna kritika sa podobá psychoanalýze, pretože sa tiež zoberá ľudským podvedomím. Na rozdiel od psychoanalýzy, ktorá skúma podvedomie človeka a jeho potlačené a skryté túžby. Pretože iba ak sa dostanú z podvedomia do vedomia, tak môže dôjsť k uzdraveniu psychiky človek a k jeho náprave. Podobne kultúrna kritika odhaľuje spoločenské tiene, skryté po povrchom, čiže podvedomie súčasnej doby čo si bežný človek nemusí vedome uvedomovať, ale skôr ich potláča, akoby neexistovali. Samozrejme súčasný človek, radšej sa nechce nad tým zoberať a radšej sa chce ,,baviť.“ Súčasná všadeprítomná buržoázna ideológia sa šíri prostredníctvom médií svoju propagandu , pretože má v rukách celý aparát s cieľom, aby ľudia nemysleli viac do hĺbky a nekriticky prijímali súčasný status quo.

Český filozof Jan Patočka tvrdil o modernom človekovi, že nemá jednotný názor na svet, pretože žije v dvojitých paralelných svetoch. Vo svojom prirodzenom žitom každodennom svete a vo svete, ktoré pre neho vytvorila moderná prírodoveda. Nejednota, ktorá prestúpila celý náš život je hlavným dôvodom našej krízy a moderný človek trpí akýmsi obrazne povedané ,,schizofrenickým pohľadom“ na svet, pretože sme stratili jednotný pohľad na skutočnosť a naše informácie o ňom sú vždy iba fragmentárneho charakteru. V súčasnosti je náš prirodzený žitý svet kolonizovaný súčasným kapitalistickým systémom, kde vedecké objavy neslúžia pravde a snahou o lepší svet, ale pantentové vynálezy sú využívané finančným kapitálom. Preto dnes treba náš prirodzený svet nášho života znovu oživiť, nie negáciou vedy a vracaniu sa k nejakým minulým formám života, pretože to, čo už zaniklo nikdy nemôžeme obnoviť v pôvodnej podobe. Veda musí slúžiť k všeobecnej humanizácie ľudstva a nie triednym záujmom malej vrstve ľudí, ktorá má prospech na úkor ľudstva. Vedecký vývoj teda nie je možné zrušiť, ale musí sa nasmerovať na progresívnejší vývoj. Je potreba jednoty prirodzeného sveta a vedy, ktorá nie je, ale statická a dogmatická, ale dynamická a kritická syntéza. To nie je možné uskutočniť jednostranným technokratickým spôsobom, ale ak nielen ubránime nezávislosť svojho prirodzeného sveta voči súčasnému svetu a budeme ho aj rozširovať do súčasného duchovne vyprázdneného technokratického sveta. Nebude to naivný a neuvedomelý svetonázor, pretože by napriek zdravému základu by bol ľahko ovplyvniteľným dravým súčasným systémom, ktorý sa snaží človeka čo najviac ovplyvniť vo svoj prospech. Musí byť vedecký zdôvodnený. Na druhej strane technokracia bez humanity stojí na tekutom piesku, lebo sa zvráti neskôr do dehumanizácie človeka. Technokrat preceňuje rozum, na úkor citu. Prirodzený naivný človek bežnej každodennosti zase preceňuje cit, na úkor rozumu. Je potrebné zjednotiť rozum a cit.

Jan Patočka podľa svojej fenomenologickej úvahy o dejinách rozlíšil medzi svetom pred-dejinným a dejinným. Vo svete pred-dejinnom je svet neproblematický, jednoduchý, kde celý život sa odohráva vo sfére domu. Jediným životným cieľom je práca, ktorá sa stala iba prostriedkom udržiavania samotného života. V okamžiku, keď do dejín vpadne problematickosť, tak práve v tejto chvíli človek vstupuje do dejín. To čo sa ukazuje ako jasné, nie je všetko a človek odhaľuje to, čo sa v ukazovaní skrýva medzi tým čo je a medzi tým čo má byť. Práve v tejto chvíli sa človek vydáva na cestu dejín a vstupuje zo života pred-dejinného do dejinného.

Ak má politika vyjsť zo začarovaného kruhu bezcieľnosti, tak to nezmení nejaká násilná revolúcia, ktorá iba jednoducho prevezme moc, pretože 20. storočie nás poučilo, že to jednoducho nefunguje. Aj keď minulý systém mal niektoré pozitíva v sociálnej, ekonomickej a kultúrnej oblasti oproti súčasnému systému, tak to nič nezmenilo na podstate, ako to prorokoval na konci 19. storočia nemecký filozof Friedrich Nietzsche , že pre budúcu civilizáciu, bude osudom metafyzická vôla k moci, kde pod rúškom pekných ideálov sa ukrýva cynizmus, ktorý sa iba snaží ubrániť svoje mocenské pozície, ktorému sa nevyhol ani štátny socializmus. Preto aj zlyhal, lebo bol postavený na zlom základe. Zmena by nemala byť ani evolučná, čiže cestou reforiem, pretože vidíme, že v súčasnom systéme je kapitál príliš silný, aby mohol dôjsť aspoň na nejaké minimálne kompromisy. ,,Sociálne balíčky“ neriešia podstatu tohto systému a pri najbližšej kríze sa rozplynú v prach. Vidíme to na súčasnej ekologickej kríze, ktorá je nielen ekonomickou krízou, ale predovšetkým civilizačnou krízou, pretože ohrozuje prežitie ľudského rodu. Napriek tomu, že sa zavádzajú určité opatrenia, tak drancovanie a znečisťovanie prírody sa neustále zvyšuje a biodiverzita (rozmanitosť života) planéty sa drasticky znižuje. Reformy vedú iba k jemným korekciám, ktoré síce vedú k miernejšiemu zlepšeniu, ale nevedú k radikálnej zmene samotného systému. Zároveň ,,ľavicové“ vlády dávajú stimuly, alebo daňové prázdniny nadnárodným korporáciam, alebo sa neskutočným spôsobom drancujú naše lesy (aj v našich národných parkoch). Vo vláde nie sú predsa ultra neoliberálne vlády, ktoré to majú v programe, ale ,,ľavicová“ a ,,národná“ strana, ktoré to robia skryto pod pláštikom ,,verejných záujmov.“ Český filozof Michael Hauser tvrdí, že v období globalizácie korporácie od štátu nie sú oddelené od seba a akoby tieto korporácie ovplyvňovali jednostranným nátlakom na chod štátu. Naopak, štát spolupracuje dobrovoľne s týmito korporáciami a snaží sa ich prilákať na svoje územie, pretože aj iné okolité krajiny majú záujem, aby tieto korporácie prišli na ich územie a konkurujú si medzi sebou. V konečnom dôsledku to vyúsťuje do štátneho kapitalizmu.

Neznamená to ale, že revolučné a reformné smery sú negatívne. Ide o to ich dialekticky prekonať v rámci zákona negácie negácie, čiže prekonať ich záporne stránky, ale nie staticky, ale dialekticky a dynamicky zachovať ich kladné prvky do novej syntézy. Súčasný český filozof Marek Hrubec to nazval revolučnou transformáciou.

Pozitivistický pseudomarximus robí tú istú chybu, ako v minulosti, kvôli čomu aj zlyhal a to je to, že podceňuje základné ľudské hraničné situácie, či už je to zmysel ľudského života, smrť,vina a úzkosť. Technokrati si neuvedomujú, že už teraz sa musia robiť predpoklady pre lepšiu spoločnosť, napriek všetkým ťažkým ekonomickým, kultúrnym a politickým podmienkam. Vedia sa zhodnúť v tom, že najskôr treba vyriešiť ekonomiku a až potom možno príde rad aj na kultúru. Veľkí myslitelia vytvorili svoje diela vo veľmi ťažkých podmienkach a boli väznení, prenasledovaní aj mučení a napriek tomu napísali diela od ktorých sa môžeme aj dnes inšpirovať, pretože boli napísané pre vyššie dobro a nie kvôli peniazom.

Samotný Engels popieral, žeby jedine ekonomická sféra determinovala kultúru. Ak to niekto prekrucoval, tak to menil iba na jednoduchú abstraktnú a absurdnú frázu. Ani on, ani Marx nič také netvrdili. Engels preto tvrdil že ,,politický, právny, filozofický, náboženský a iný vývoj je zakladaný na ekonomickom vývoji. Ale oni všetky pôsobia na seba navzájom a tiež na ekonomickú základňu…Nie je tomu tak, ako si to tu a tam, niekto chce pohodlne predstaviť, ako automatické pôsobenie ekonomickej situácie, ale ľudia sami robia svoje dejiny, avšak v danom už podmieňujúcom prostredí, na základe už prejatých skutočných pomerov…“

Pozitivizmus, ktorý preceňuje prírodné vedy, tak na druhej strane podceňuje sa hlbšie zaoberať zmyslom spoločenskej skutočnosti , pretože všetko čo presahuje popis ,,čistých faktov“ považuje za metafyziku. Paradoxne pozitivizmus na koniec väčšinou vyúsťuje do metafyziky, pretože prírodné vedy, ktoré ovládli na jednej strane prírodné procesy a techniku (vedotechnika), tak tvrdí na druhej strane, že tieto spoločenské procesy sú nepoznateľné a nezvládnuteľné, čo v konečnom dôsledku otvára zadné dvierka náboženskej interpretácií sveta. Tým pádom prenecháva pozitivizmus ,,ovládnutie“ spoločnosti iracionálnym kapitalistickým silám.

Technológovia moci veľmi preceňujú technický rozum a podceňujú hĺbkový rozum. Človeka, ale ovplyvňujú aj jeho podvedomé vášne, ktoré určujú chovanie človeka, ako to dokázal rakúsky psychoanalytik Sigmund Freud. Tieto inštinkty ako správne dokázal sú biologického charakteru, ale zároveň sú určované sociálnym charakterom, ako neskôr to rozvinul nemecko – americký psychológ a filozof Erich Fromm, ktorý bol ovplyvnený Karlom Marxom, ktorý tvrdil, že spoločenské bytie určuje spoločenské vedomie. Systém, aby mohol fungovať musí vedieť človeka ovplyvňovať v jeho správaní. V kapitalistickom systéme je to predovšetkým trhový charakter, ktorý je založený na hromadení majetku a moci a ktorý považuje Fromm za nesprávny, pretože nepodporuje životné sily človeka a jeho ľudský potenciál. Naopak, produktívny charakter kapitalizmus nepodporuje, pretože to ohrozuje fungovanie systému, pretože neodcudzený človek, ktorý nie je orientovaný duchom doby, a preto nie je ľahko ovplyvniteľný, aby stále nakupoval zbytočné veci. Technokratické videnie sveta, či už je to ľavicového z pozície marxistického dogmatizmus, alebo z pravicového neoliberálneho pohľadu sa zhodujú napriek obsahovým rozdielnostiam vo forme. Je to uprednostňovanie jednostranného ekonomického pohľadu na realitu. Snažia sa popísať svet z akéhosi z pevného archimedového bodu, pomocou rôznych schém, prázdnej abstrakcie, grafov a čísiel. V abstraktnom modeli sa stane na koniec človek iba objektom manipulácie a nie subjektom dejín.

Aby sme sa vrátili k ,,našim“ technokratom, tak keby náhodou by chceli zmeniť spoločnosť, tak by so sebou priniesli všetky vlastnosti z minulého systému a preniesli by ho do toho ,,nového“. Ich pohľad na realitu je dehumanizačný a nie humanizačný. Sociálne inžinierstvo je naivné v tom, pretože si myslí, že stačí upraviť pár zákonov a čisto technickým zásahom vytvoria raj na zemi, kde budú padať pečené holuby do úst. Orientujú sa čisto na vonkajšiu zmenu a nie na vnútornú zmenu, pretože napriek kritike systému sú súčasťou tohto systému. Keď sa spochybní obraz ich sveta a nemajú žiadne argumenty, tak prichádzajú s primitívnou ,,argumentáciou“, aby sa zbytočne ,,nefilozofovalo“, pretože patent na rozum majú oni. Je to skrytý totalitný spôsob myslenia. Aj keď si to neuvedomujú, tak aj oni majú svoju filozofiu (aj keď nesprávnu) ako to tvrdil Engels že ,,tí, čo sa najviac nadávajú na filozofiu sú otrokmi práve najhorších zvulgarizovaných zvyškov najhorších filozofií.“

Samotné prevzatie moc nestačí, pretože by si ľudia zobrali so sebou všetky negatíva z minulého systému a na koniec by to nebola radikálna zmena, ale bol by to zase stále ten istý kapitalistický systém, len v inom prevedení. Technokrati podceňujú moc myšlienok, ktoré môžu zmeniť ľudskú realitu. Myslitelia, ktorí prišli s dejinotvornými myšlienkami menili svet, robili revolúcie a inšpirovali ďalších mysliteľov, ktorí zase prišli na niečo nové. Bez týchto filozofov ako boli Voltaire, Jean-Jacques Rousseau, alebo Denisa Diderota by sa nemusela uskutočniť Veľká francúzska revolúcia v takom rozsahu, pretože pred touto dejinotvornou udalosťou sa intenzívne študovali knihy týchto mysliteľov a diskutovali sa o nich v kaviarňach a v salónoch.

V dnešnej dobe, keď technika manipulácie s ľudskou psychikou pokročila do nevídaných rozmerov, tak by bolo ilúziou si myslieť, že stačí súčasný systém popísať hodnotovo neutrálnym jazykom. Nemecký matematik a filozof Edmund Husserl tvrdil, že veda nemá iba popisovať neutrálne fakty, ale predovšetkým zmysel týchto faktov. Pozitivizmus tvrdí, že filozofia je zbytočná a treba popisovať iba ,,fakty.“ Je to fikcia neutrálneho pohľadu na svet, pretože človek nemôže byť nezávislý od sveta, ale jeho názory sú podmienené svetom, v ktorom žije. Jeho obraz sveta determinuje predovšetkým jeho triedna situácia.

Keď príde ďalšia ekonomická kríza, ktorá bude oveľa horšia, ako to minulá, pretože environmentálne a finančné dlhy sú ešte väčšie, ako boli v roku 2008. Keďže sme automobilová ,,veľmoc“ (montážna linka strednej Európy) a sme exportnou krajinou, kde vyrobené tovary vyvážame do zahraničia, tak obrazne povedané stačí, aby sa zachvel v zahraničí lístok na strome a pocítime to na našej ekonomiku, čo bude mať v konečnom dôsledku katastrofálny dopad. Hrozí detroitizácia našej krajiny. Čo sa stane s ľudmi, keď celý život ľudí robia v automobilovom priemysle a budú sa musieť preorientovať na iný typ ekonomiky? Alebo vo všeobecnosti, ako je človek pripravený na najbližšiu krízu ľudsky, keď človek je odchovaný týmto systémom, aby mal čo najviac majetku, prestížne sociálne postavenie, orientuje sa na konzumný pôžitok, keď môže o to všetko prísť? Keďže systém sa orientuje iba na slať a vytesňuje zo svojho života strasť, tak ľudsky na to súčasný človek nie je vôbec pripravený, ako sa s tým vysporiadať. Ľudia, ktorí sa orientujú už dnes na podstatnejšie hodnoty, nebudú budúcou krízou moc poznačení a budú zároveň príkladom pre ostatných ľudí, ako sa s týmito problémami vysporiadať existenciálne. Až keď sa v živote človeka otriasli všetky istoty, na ktoré bol navyknutý, tak môže prehodnotiť celý svoj život a začať nový a lepší život. Kríza môže byť aj šancou, ale aj hrozbou, pretože človek môže chcieť za každú cenu zotrvať v neudržateľnom životnom štýle. V spoločenskom meradle to môže vyvolať túžbu po vodcovi, ktoré tieto stratené istoty bude chcieť vrátiť (čo už nie je možné v období planetárnej devastácie). Bežný človek takto neuvažuje, lebo myslí na jednej strane v statických pojmoch, ale na druhej strane paradoxne žije v tomto najdynamickejšom svete, aký bol kedy v histórií ľudstva. Vieme z histórie, že nič netrvá večne a všetko je iba dočasne.

Treba vypracovať alternatívny plán B, predovšetkým vypracovať plán potravinovej samostatnosti a modernizácie pôľnohospodárstva a zelenej ekonomiky, kde by sme mohli byť aj príkladom pre ostatné národy. Je tragédiou, že tieto úrodné polia, ktorá máme sú ničené stavaním fabrík nadnárodnými korporáciami, kde sa nachádzajú práve tieto úrodné polia.

Nemecký kvantový fyzik Werner Heisenberg objavil revolučný objav vo fyzike, že pri skúmaní mikrohmoty vedec ovplyvňuje svojou činnosťou reakciu elementárnych častíc. Moderná kvantová fyzika potvrdila, že nie je možné pozorovateľa oddeliť od skúmaného javu, akoby bol nezávislý od objektu svojho skúmania, ale sám vstupuje do procesu interakcie skúmania hmoty. Jednostranným zdôrazňovaním vedeckej činnosti sa, ale môže preceniť vedomie pred hmotou, čo v konečnom dôsledku môže obhajovať relativitu pravdy, ako sme svedkami v súčasnej postmodernej doby, keď sa relativizujú hodnoty. Vedec síce vytvára určité hypotézy, ktorými sa riadi v experimente, ale jeho vedomie musí prvotne reagovať na hmotu, až následne ju spracuje do pojmových konštrukcií. Prvotná je hmota pred vedomím a nie vedomie pred hmotou, pretože to by viedlo k subjektívnemu idealizmu, ktorý tvrdí, že objektívna pravda neexistuje, ale názor je iba subjektívnym výtvorom jedinca. Samozrejme vedomie ovplyvňuje hmotu, ale hmota je prvotná, ktorá zase spätne ovplyvňuje vedomie. Podobne človek koná vždy v konkrétnej situácií, ktorá sa prejasní tým, že ju uchopí a odpovedá na ňu. Spôsobí to, že tá istá situácia odpovedá jemu a on zase musí na ňu odpovedať slovami a činmi.

Kvantová fyzika sa orientuje viac do hĺbky skutočnosti a odhaľuje obrovskú dynamickú realitu, ktorá sa ukrýva pod povrchom hmoty. Samotná hmota nemá pevná substanciu, pretože atóm nie je posledná častica hmoty, ako sa pôvodne predpokladalo. Vo viditeľnom makrosvete vidíme iba časť z toho čo sa deje v mikrosvete hmoty, v ktorej sa dejú pod povrchom hmoty obrovské procesy, ktoré sú nepochopiteľné normálnym ľudským rozumom. Einsteinova rovnica E = mc² potvrdila, že hmotou m sa šíria obrovská energia e rýchlosťou svetla c². Podobne treba vedieť popísať skryté súvislosti, ktoré sa ukrývajú pod povrchom našej naivnej každodennosti, kde sa ukrývajú obrovské spoločenské energie, ktoré sa šíria rýchlosťou svetla. Ak sa realita popisuje od pojmov k realite tak sa realita znásilňuje a vytvárajú sa umelé abstraktné schémy. Namiesto toho, aby sa išlo od samotnej konkrétnej reality, ktorá sa spracuje pomocou abstraktných pojmov, ktoré dialekticky majú spätný vplyv na realitu. Môžme to nazvať ako abstraktnú konkretizáciu. Tento pohľad na skutočnosť nás odvyká od povrchného popisu sveta, na ktorý nás navyká tento systém, pretože sa snažíme popísať skryté súvislosti, ktoré sa nemusia prejaviť hneď vo vonkajšej realite, ale ktoré sa môžu časom prejaviť o to silnejšou intenzitou.

Človek, ktorý sa vzdeláva a snaží sa prekonať tento systém tak navonok nemusí na prvý pohľad budiť záujem. Môže, ale v sebe ukrývať obrovské kultúrne bohatstvo, ktoré nemusia vidieť ľudia, ktorí sú okolo neho a ani dokonca jeho najbližší na ňom nič nevidia. Keďže ľudia v súčasnosti si viac všímajú koľko má človek materiálneho bohatstva a nie duchovného bohatstva. Preto vnímajú ľudí povrchne a nesnažia si všímať duchovnú hĺbku osobnosti človeka. Na koniec, ale toto skryté duchovné bohatstvo sa prejaví navonok v správnom čase a mieste. Marx rozlíšil medzi aktualizovanou hodnotou (Wertgegenständlichkeit) a potencionálnou hodnotou (Wertding). Aktualizovaná hodnota vzniká v procese praxe a následneho užívania vyrobených vecí. Potencionálna hodnota je len v stave latentného zárodku. Nie je to nebytie, ale je to už určité bytie, aj keď nie aktualizované. Podobne, súčasna doba si nevšíma niektoré hodnotné kultúrne hodnoty, tak to neznamená ešte, že nemajú žiadnu hodnotu, len nie sú aktualizované.

Všetko to záleží od toho, ako využijeme súčasnú prítomnosť, či nejako využijeme čas, ktorý sa nám kráti do najbližšej krízy, ktorá bude oveľa horšia, ako tá minulá. Nielen čas nášho života, ako čo najlepšie využijeme v prítomnosti bude mať dopad na náš čas v budúcnosti, pretože ako nemecký filozof Martin Heidegger povedal o ľudskej existencií, že je bytím k smrti, a preto človek by mal čo najlepšie využiť čas, ktorý má, pretože nežije večne. Čas nie je niečo sa nad mnou vznáša, ale čas, to som ja. Podobne aj spoločnosť musí zmysluplne využiť tento čas, ktorý jej zostáva, aby ho využila čo najlepšie. Nebude to len ekonomická kríza, ale predovšetkým ekologická kríza, pretože stále hrozí globálny holokaust. Čas sa kráti. Patríme medzi posledné generácie, ktoré ešte môžu nejako zmierniť budúce udalosti, pretože neskoršie generácie to budú mať už oveľa ťažšie. Nič, čo teraz vykonáme sa nestratí a všetko sa zachová, pretože budúce generácie môžu čerpať, alebo nadväzovať, len z toho čo sme tu a teraz vykonali. Nemusíme hneď teraz v tejto chvíli zmeniť svet. Ide o to, že všetky veci, ktoré sme správne vykonali tu a teraz, čas postupne preverí, že veci ktoré sme spravil aj napriek tlaku okolia, ktoré je v súčasnosti (väčšinou) zmanipulované súčasnou komerciou a konzumom boli nadčasové.

Dialektický materializmus kvantová fyzika nevyvracia, ale predovšetkým mechanistický materializmus, ktorý už Engels kritizoval v knihe Dialektika prírody, pretože popisuje statickú a nehybnú hmotu, kde sa všetko orientuje iba na povrchový popis príčin a účinkov. V takomto svete chýba slobodná vôľa, pretože všetko je už predurčené. V konečnom dôsledku vyúsťuje do dogmatického myslenia a vidí svet cez prizmu sektárskeho čiernobieleho videnia sveta: buď- alebo. Démonizuje inú skupinu ľudí, ktoré majú tie najhoršie vlastnosti a na druhej strane tá ,,naša“ skupina, ktorá má tie najlepšie vlastnosti, ktorá je vyvolená ,,spasiť“ tento svet. Ukázali sme už, že hranica ,,dobra a zla“ nemá takú jednoduchú ostrú deliacu čiaru, pretože systém sa snaží kolonizovať naše životy cez pseudohodnoty, ktoré sa nám snaží vnútiť tento systém, bez ohľadu na politický svetonázor. Práve tento mechanistický materializmus vyúsťuje do vulgárneho materializmu, čiže do živočíšneho konzumného spôsobu života.

Tento náhľad na hmotu bol nedostačujúci, čo sa prejavilo v polovici 19. storočia, ako kríza vo fyzike. Naopak, dialektický materializmus sa tiež zaoberá hmotou, ale popisuje dynamickú realitu vo vzájomných protikladov a protirečeniach. Hľadá súvislosti medzi javmi, kde každý jav v prírode prechádza z jedného skupenstva do druhého. V prírode tiež platí prvý zákon termodynamiky zachovania a premena energie a hmoty. Tento zákon platí v modifikovanej podobe aj v ľudskej kultúre, kde platí zákon historického materializmu. Dialektické myslenie je protikladom dogmatického myslenia. Nie je to systém, ale skôr metóda prostredníctvom ktorej sa zmocňujeme dynamickej reality v jej protirečeniach, keď zachytíme negatíva, ktoré sa snažíme prekonať a pozitíva, ktoré zachováme.

Werner Heisenberg objavil tiež princíp neurčitosti. Dôsledkom princípu je skutočnosť, že nie je možné teoreticky ani experimentálne určiť polohu a hybnosť častice súčasne. V ľudskej spoločnosti podobne neexistujú nejaké raz navždy určené prírodné zákony, podľa ktorých by sme mohli predvídať a kontrolovať ľudské správanie, pretože človek má slobodnú vôľu. Môžeme odhadnúť len určité pravdepodobnosti, podľa ktorých môžeme určiť súčasné okolnosti, ktoré ak sa nezmenia, tak môžeme určiť, že prebehnú určité procesy. Okolnosti sa môžu na koniec zmeniť podľa toho, aké premenné faktory vstúpia do časovo – priestorového kontinua. Je treba, aby sme už teraz boli pripravený a pracovali s skultúrňovaním prostredia v ktorom žijeme. To čo sa teraz vykoná, bude mať následky do budúcnosti. V prírode platí prvý zákon termodynamiky zachovania energie a hmoty. Jeden človek nemôže zmeniť súčasný systém, ale môže prispieť k určitému ovplyvneniu a nasmerovaniu ďalších podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorí by zase rozvíjali niektoré progresívne myšlienky a postupne by sa vytvárali koncepcie lepšieho sveta. Dôjde k synergickému efektu. Človek dokáže ovplyvniť skutočnosť podľa viacerých faktorov, či vie do hĺbky a do šírky popísať súčasný systém a ďalej podľa toho, aký je vzdelaný, humánny, altruistický a ako sa dokáže oslobodiť od Matrix systému a od svojho egoizmu, atď.

Technika nie je nezávislá na ľudskej kultúre, ale vždy obsahuje v sebe pečať sociokultúrnej informácie doby, v ktorej bola vytvorená. Technika, ktorá je vytvorená v súčasnom predátorskom kapitalizme bude aj agresívna voči celej spoločnosti a prírode. Agresivita je genetický kód tohto systému, ktorý sa prejavuje drancovaním planéty, vyhladzovacích vojen, útlaku pracujúcich v nadnárodných korporáciach, ktoré vykorisťujú pracujúcich a snažia sa z nich získať, čo najväčšiu nadhodnotu. Technika, ktorá bude vytvorená v humánnej spoločnosti bude v prospech celej spoločnosti. Na miesto nekrofílnej (mŕtvej) kultúry treba rozširovať biofílnu (živú) kultúru. Ekonomika nemá byť cieľom, ale má byť iba prostriedkom k vybudovaniu k lepšej spoločnosti, kde sa prekoná odcudzeniu voči svetu, ľudom a k práci a človek sa bude všestranne vyvíjať. Bol to slovenský filozof Rudolf Šíma, ktorý sa zaoberal vplyvu vedecko-technickej revolúcie na človeka a konštatoval že ,,humanizáciu vedecko-technickej-revolúcie sprostredkuje humánny spoločenský systém. Buržoázny spoločenský systém, ktorého je základom nadvláda záujmov kapitálu a zisku nad záujmom ľudskej práce, aj vedecko-technickú revolúciu začleňuje do procesu zveľaďovania kapitálu a zabraňuje realizovať jej vlastné intencie zamerané na celkový rozvoj a jej túžbu plniť humanizačno – emancipačnú funkciu.“ Veda v humánnej spoločnosti bude využitá v záujme celej spoločnosti a nie ako v súčasnosti, keď je veda využívaná v záujme kapitálu.

Súčasná kapitalistická ekonomika funguje iba preto, lebo žije z našich odcudzených životov, keď sa na miesto toho, aby sme sa venovali v živote podstatnejšími hodnotami, tak sa zoberáme iba umelými nepodstatnými náhražkami. Nezmyselná práca nerozvíja človeka v jeho všestrannosti a univerzálnosti, je len odrazom súčasnej spoločnosti, kde ľudia vo voľnom čase trávia čas nezmyselným konzumom. Ak ľudia budú žiť svoje životy zmysluplnejšie a budú sa viac zaoberať skutočnými humánnymi potrebami, ktoré sú autentické a nadčasové, tak to časom bude postupne vyvíjať tlak na ekonomiku a pracovnú sféru. Budú sa postupne meniť aj zmysluplné pracovné činnosti, ktoré budú nielen rozvíjať človeka, ale aj spoločnosť. Dialekticky sa bude rozvíjať jednotlivec v kolektíve a spätným účinkom sa kolektív bude rozvíjať prostredníctvom jednotlivca. Marx v Nemeckej ideológií tvrdí že,, zrušenie deľby práce je podmienené rozvojom styku a výrobných síl k takej univerzálnosti, že sa súkromné vlastníctvo a deľba práce stanú putami… súkromné vlastníctvo môže byť zrušené, len za podmienok všestranného rozvoja individualít, pretože práve existujúce formy styku a výrobné sily sú všestranné a môžu si ich privlastniť len všestranné indivíduá.“

Musí sa už teraz prekonať odcudzenie voči životu, aby sa neskôr prekonalo odcudzenie voči práci, aj napriek obrovskému tlaku, ktorý vyvíja súčasný systém na ľudský život. Marx tvrdil ,,že človek sa nestráca vo svojom predmete len vtedy, ak sa mu predmet stáva ľudským predmetom, alebo predmetným človekom. To je možné iba vtedy, keď sa mu stane tento predmet spoločenským predmetom a on sám sebe spoločenskou bytosťou.“ Dravý individualizmus v súčasnosti prevláda, lebo ľudia v práci nevyužívajú v kapitalistickom systéme naplno svoje potenciál, tak chcú aspoň vo voľnom čase sa ,,zrealizovať“ prostredníctvom práve tých istých trhových síl, ktoré ich zotročujú v ich práci a v konečnom dôsledku aj v ich voľnom čase. Paradoxne, preto má systém ešte väčšiu moc nad ľudmi.

Celá ekonomika je vykúpená neuveriteľným vykorisťovaním prírodných zdrojov a ľudskej práce. Preto Marx konštatoval že ,,až tam, kde sociálna revolúcia ovládne vymoženosti buržoáznej epochy, svetový trh a moderné sily sa podriadia spoločenskej kontrole najpokročilejších národov, až vtedy sa prestane ľudský pokrok podobať onomu odpornému pohanskému bôžikovi, ktorý nechcel piť nektár inak, ako z lebiek zavraždeného.“

Systém má všetky možné prostriedky, ktoré má k dispozícií, aby človek bolo iba homo consumens. Nie je to ľahký boj, ale z histórie vieme, že nič nepadlo samo od seba z neba, a všetko sa muselo vybojovať. Oligarchovia majú iba takú veľkú moc len z našej našej ľudskej slabosti. Súčasný boj je oveľa ťažší, ako bol ten vojenský boj proti nacizmu, pretože musíme bojovať proti vlastnému egoizmu. Vtedy síce bol porazený nepriateľský obsah ideológie, ale forma zostala.

Spravodlivejšiu a lepšiu spoločnosť vytvoríme až vtedy, keď kultúru budeme nosiť vo svojom vlastnom vnútri. Zákony nič nedokážu, lebo to je iba vonkajšia donucovacia moc. Zákony nemôžu pokryť celý aspekt nášho život, pretože na koniec budú zotročovať ľudí. V spoločnosti zákony narastajú vtedy, keď panuje nekultúrnosť a na koniec zasiahne vonkajšia moc, aby ovládla čoraz väčšiu anarchiu v spoločnosti. Na koniec z toho bude diktatúra. Marx, keď hovoril o odumretí štátu v spoločnosti, tak tým myslel predovšetkým to, že už nemusia panovať represívne zákony a ľudia sami od seba slobodne bez nejakého donútenia vytvárajú lepšiu spoločnosť. Ako Marx tvrdil v diele Kapitál že ,,ríša slobody je v skutočnosti tam, kde sa prestáva pracovať pod tlakom núdze a vonkajšej účelnosti.“

Záver – politickej revolúcie musí predchádzať radikálna kultúrna revolúcia

,,Byť radikálnym znamená ísť ku koreňu vecí. Koreňom pre človeka je však sám človek.“
Karol Marx

Na začiatku spomínaný Adorno povedal, že ideálna spoločnosť bude taká, keď sa zjednotia tie najzákladnejšie potreby, s tými najvyššími. Aké sú to tie základné potreby? Sú to také, aby nikto nehladoval, mal zaistené právo na bývanie, bol zavedený základný príjem pre každého, atď. Aké sú to tie najvyššie potreby? Aby človek naplno rozvinul svoju ľudskosť a humanitu v spravodlivej a kultúrnej spoločnosti, kde práca nebude už len ,,robotou“, ale poslaním. Základné potreby sa dajú zrealizovať ľahšie, ale tie najvyššie potreby o čosi ťažšie. Paradoxne, základné potreby dostaneme pod kontrolu až vtedy, keď zvládneme už teraz za ťažkých podmienok súčasného systému tie najvyššie potreby. Aj keď by sa vyriešila len ekonomická stránka a nie zmysel ľudského života, tak by sa to podobalo postave z Dostojevského románu Výrastok, ktorý sa pýta „dobre, najedol som sa. Ale čo mám teraz robiť?”

Áno, je to ťažké, pretože systém nám vyhlásil vojnu a my sa nemôžeme len brániť, ale musíme ísť do protiútoku. Nemám na mysli otvorenú gerilovú vojnu, ale existencionálnu revoltu, keď svojou existenciou budeme potvrdzovať slobodu, v tomto neslobodnom svete. Ide ale to, aby už táto revolta nemusela byť nutná, pretože v lepšej spoločnosti budú práve tieto humánne vlastnosti podporované. Postupne naše autentické slová a činy sa budú inštitucionalizovať, keď sa vytvorí nová lepšia spravodlivejšia spoločnosť. Je treba robiť veci dnes z presvedčenia, čo sa vymyká logike tohto systému, keď väčšina ľudí robí veci pre peniaze a kariéru. Ale iba tak potvrdíme svoju dejinnotvornosť. Skúste si predstaviť, akoby bol porazený fažizmus, keby si ľudia vtedy povedali, čo z toho budú mať? Treba ale zdôrazniť, aby človek nebol Marxovými slovami ,,užitočným idiotom“, pretože súčasný systém sa snaží využiť všetko na svoj prospech.

Je treba obnoviť opäť v sebe čistú radosť z bytia, že vôbec existujeme a sme na tomto svete. Napr. teším sa zo západu slnka, fascinuje ma prebúdzajúca sa príroda, alebo mám radosť z toho, keď počujem ranné šťebotanie vtákov. Vtedy, akoby sa zavlažila púšť, keď v sebe obnovíme ľudskosť v tomto neľudskom svete. Človeka, ktorého nenadchne krása prírody, alebo detský úsmev dieťaťa je povrchný, vykorenený a konzumný človek. Postava už spomínaného románu Prekrásny nový svet tvrdí že ,,krajina prírody má jednú chybu: je zadarmo. Láska k prírode nezamestnáva žiadnu továreň….predestinujme masy odporu voči prírode.“ Všímajme si pozorne malé deti, ktoré majú radosť zo všetkého čo ich obklopuje. Je v nich taká nefalšovaná radosť. Samozrejme do vtedy, ak ich nechytí komerčná kultúra do svojich pazúrov. Od detí sa môžeme učiť aj to, že sa neustále pýtajú a sú zvedavé na všetko čo ich obklopuje. Podobajú sa filozofom, ktorý je v kladnom slova zmysle ,,večný dieťaťom“, preto aj on sa neuspokojí s hotovými odpoveďami a neustále sa pýta. Francúzsky filozof Paul Ricoeur tvrdil, že by sme sa mali narodiť obrazne povedané do ,,druhej naivity“, ktorá ale bude uvedomelá a kritická, pretože tá ,,prvá naivita“, ktorá neprejde krízou dospievania bude zneužívaná súčasným systémom. Môže sa to zdať ako maličkosť, ale je to veľká udalosť v našom živote, ak znova obnovíme v sebe čistú radosť, ktorú sme mali v detstve, ale ktorú sme neskôr väčšinou stratili. Už Ježiš povedal ,,ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“

Nič nie je horšie, ako keď život je úplne otrávený a bez života, na čom má aj zodpovednosť súčasný systém, ktorý vycuciava z človeka nielen energiu, ale aj jeho samotný život, aby mu ponúkol za to paškvil umelej ,,zábavy“ ako úbohú kompenzáciu za stratu čistej radosti. Je pokušením pre súčasného človeka reagovať na všadeprítomný cynizmus a reagovať podobne v duchu hesla – oko za oko, zub za zub. Presne to chce súčasný systém, aby človek nemal radosť zo života, ale šíril cynizmus, čo vlastne iba systém podporuje. Preto kapitalizmus nemá žiadnu ideu, ale jeho samotnou podstatou je cynizmus. Ak sa máme baviť o zmene lepšieho systému, tak je nevyhnutné obnoviť vieru v ľudskosť a humanitu. Je to základ, pri ktorom sa môžeme ďalej baviť, ako zmeniť spoločnosť. Zmena systému nebude len ekonomického charakteru, pretože súčasna kríza je oveľa hlbšieho charakteru a je to skôr kultúrna kríza. Je nutná radikálna zmena civilizačnej paradigmy, čiže musí dosť k radikálnemu prehodnoteniu hodnôt.