100 rokov Československej republiky – jej posolstvo pre súčasnú dobu

,,Nevstupujeme do Evropy, ale přestupujeme z jedné jeskyně do druhé: z jeskyně šedivě kasárenské, obehnané ostnatým drátem, do jeskyně přesycené komfortní, ozářené reklamami, ktoré zastiňují hvězdy i slunce.“ Karel Kosík

A sami nevědí jak čas je změní
brzo jim zablokujou jejich snění
shnilý plod bude probuzení
z elánu který končí v znechucení.
Protože kapitalismus budoucnost není
budou zas znova namydlení
lumpům pro pobavení.
Výkon a spotřeba – to jediné se cení.
Ve světě v němž sněj o uplatnění
a kdo nevěří na to omámení
moc brzo zjistí že už člověkem není. Egon Bondy

Rok 1989 ako vzbura konzumentov

Na obdobie spred roka 1989 chýba objektívny pohľad. Vo všeobecnosti vo verejnom živote prevláda čiernobiele videnie sveta v kategórií buď- alebo, tak neprekvapuje ani hodnotenie tohto obdobia. Na toto obdobie sa môže nazerať buď a priori negatívne, ako to tvrdí súčasný režim, alebo opačný extrém je apologetický, keď sa díva iba na pozitíva, ale negatívne javy už nespomína. Takto sú obidva tábory takýmto spôsobom stále v ideologických konfliktoch. Na jednej strane súčasný režim tvrdí, že tu bola čierna diera a nič sa pozitívne za tých štyridsať rokov tu nevybudovalo. Boli tu, že vraj proti sebe na jednej strane zlá komunistická strana a na druhej strane dobré obyvateľstvo, ktoré muselo znášať útlak a teror.

Na druhej strane sa časť dogmatických ľavičiarov, ktorí zaspali v čase, pozerá na toto obdobie, že tu bol raj na zemi bez nejakých zlyhaní. Je to skôr klub nostalgikov. Vyťahujú sa zbytočne zaniknuté symboly starého režimu, ktoré už nemôže mať moc vyvolať progres do budúcnosti, pretože sú to už relikty zaniknutej doby a nevzbudzujú už žiadnu myšlienkovú asociáciu. Všetko, čo už zanikne, nemôžeme už vzkriesiť v pôvodnej podobe. Nemôžeme iba nostalgicky spomínať, ako bolo dobre a bude len horšie, lebo to je konzervatívny prístup, aj keď má náter ľavice. Tento prístup nás stále sťahuje do minulosti a nemôžeme spraviť rozhodujúci krok do budúcnosti. Ak sme zaseknutí v minulosti, tak nevieme tvorivo reagovať na prítomnosť súčasnej doby a tým pádom obhajujeme súčasný systém, pretože jeho neohrozujú nostalgici, pretože tým len akoby obhajovali (aj keď to nie je ich zámer) status quo súčasného systému. Tento jav nazval britský sociológ poľského pôvodu Zygmunt Bauman ako prejav retrotópie. Je to akoby utópia, ktorá je ale obrátená do minulosti, ako prejav nostalgických túžob po idealizovanej či imaginárnej minulosti. Budúcnosť sa už nevníma, ako krajina nádejí na lepší život, ale, aj vďaka „tekutosti“ prítomnej doby, ako plná hrozieb a nebezpečenstiev.

Slovinský filozof Slavoj Žižek tvrdí, že z pozície ľavice treba byť kritický voči minulému režimu, pretože tým uberieme vietor z plachiet kritiky neoliberálov. Systém ohrozujú kritici, ktorí reagujú dialektickým spôsobom na súčasnú dobu a samozrejme sa vedieť poučiť z minulosti a niektoré pozitívne prvky, ktoré fungovali, vedieť zaviesť v modifikovanej podobe do prítomnosti, ale kriticky a tvorivo. Toto tvrdil aj český filozof Michael Hauser v rozhovore s Lukášom Perným, keď tvrdí že ,,pokud dnes nemáme radikální distanci k minulému režimu, nejsme dost svobodní k tomu, abychom viděli vznikající podmínky pro nový socialismus v odlišných situacích a kulturách, např. v dnešních Spojených státech. Bez této distance můžeme dokonce odmítnout náběhy k novému socialismu, protože ten neodpovídá kulturním a historickým rysům starého socialismu.“ https://davdva.sk/doc-mgr-michael-hauser-ph-d-mysli-v-tisicrociach-jednaj-prave-teraz-rozhovor-dav-dva-s-vyznamnym-ceskym-lavicovym-filozofom-prekladatelom-a-pedagogom/ Treba sa iba poučiť zo zlyhaní a vedieť sa pozitívnymi veciam inšpirovať do budúcnosti. Pád východného bloku predĺžil dočasne agóniu kapitalistickému systému, pretože v osemdesiatych rokov sa u neho prejavovala stagnácia a pád ,,reálneho socializmu“ bola pre neho veľká finančná injekcia. V súčasnosti kapitál už nemá kam expandovať, lebo celú planétu už obsadil a preto žijeme v ére planetárnej globalizovanej diktatúry medzinárodného kapitálu.

Minulosťou sa treba zaoberať, pretože vďaka nej máme nadhľad voči súčasnej dobe a nie sme ľahko manipuľovateľní. Bez nej sme vykorenení postmoderní nomádi. Ide len o to, akým spôsobom pristupujeme k histórií. Buď v pozícií ako múzea, keď pozitivisticky konštatujeme historické fakty, alebo či sa vieme z histórie poučiť aj pre súčasnú dobu. Dogmatický postoj, ale nie je riešením, pretože nie je silou, ale naopak je slabosťou, pretože sa bojí výzvami súčasnej doby a domnieva sa, že súčasný systém prekoná pomocou uzatvoreného systému poučiek a fráz.

Na to obdobie treba sa pozerať objektívne, kriticky (slovo pochádza z gréckeho slovo krinein a kritiké techné, čiže umenie rozlišovať a posudzovať) a predovšetkým dialekticky, pretože bolo plné rozporov a protirečení. Treba konštatovať, že obdobie ,,,reálneho socializmu“ ktoré u nás trvalo štyridsať rokov, dosiahlo v ekonomickej oblasti väčšie úspechy, ako to je v súčasnom ,,reálnom kapitalizme.“ Boli sme ekonomicky samostatní, keď naopak v súčasnosti sme sa stali exportnou krajinou a väčšina vyrobených produktov vyvážame do zahraničia. Podniky, ktoré boli vybudované počas socializmu sa rozpredali. Škandalózne sa rozpredali pod cenu ,,zlaté vajcia“ v podobe národne strategických podnikov. Toto by si nedovolili ani v západných krajinách, kde si tieto podniky väčšinou ponechali, pretože u nás vtedy prevládala ultraneoliberálna doktrína: štát je zlý vlastník.

Hovorí sa, že v roku 1989 padol ,,komunizmus“ a pritom tu predsa žiadny komunizmus nebol, pretože to bol len ideál, ktorý nebol uskutočnený. Minulý systém bol iba nevydarený pokus, ako prekonať kapitalizmus. To, že to nebol pravý demokratický a humanistický socializmus je to, že žijeme opäť v kapitalizme, so všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré všade vidíme. Znamená to teda, že pádom berlínskeho múru sú prekonané aj negatívne tendencie kapitalizmu, ktorá sprevádzajú ľudstvo od jeho vzniku, až po súčasnosť? Veď sa za tých tridsať rokov sa tu nič skoro poriadne nevybudovalo. Všetko sa sprivatizovalo a rozkradlo z tohoto obdobia a priam cynicky sa potom nadáva na minulý režim, že tu nič nebolo…

Kritici ,,totalitného“ systému sa vôbec nevedia zamyslieť nad tým, (lepšie povedané ich ideologický filter im to nedovoľuje), prečo vlastne minulý režim vlastne vznikol. Interpretujú to tak, akoby so dňa na deň prišli komunisti vo februári 1948 a nastolili tu totalitný režim. Treba zdôrazniť, že vo vtedajšej dobe sa nahromadilo toľko sociálnych problémov a do toho 2. svetová vojna, kde nacistické Nemecko zanechalo celý svet v troskách, zahynuli milióny ľudí na bojiskách a v koncentračných táborov a chcelo vyhladiť predovšetkým slovanské národy, aby malo priestor pre svoj lebensraum, čiže životný priestor. Západný svet nás vtedy zradil tzv. Mníchovskou dohodou v roku 1938 30. septembra a ponechal nás napospas osudu. Pred vojnou Hitlera podporovali finančné vplyvné západné korporácie. Bol to aj napr. Henry Ford, ktorý bol priekopník amerického automobilového priemyslu a dostal dokonca od Hitlera vyznamenanie. Sovietsky zväz, ktorý nás oslobodil, prinášal sebou aj koncepciu ideálu spravodlivej spoločnosti, ktorá bola veľmi lákavá vo vtedajšej dobe. Socializmus, ako ideál spravodlivej spoločnosti vznikol predovšetkým preto, lebo kapitalizmus spôsobuje vojny, fašizmus, rasizmus, egoistickú honbu za ziskom, ekonomické krízy atď.

Staronová doktrína deregulovaného kapitalizmu sa ukázala byť slepou uličkou. Pretože sme si nedávno pripomenuli deväťdesiat rokov tzv. čierneho piatku a pádu akcií ma Wall Strette v roku 1929 24. októbra. V celom svete to vyvolalo obrovskú biedu. Ekonomická kríza vyvolala vo svete obrovskú chudobu a miliónovú zamestnanosť ľudí. Vznikla kríza z nadvýroby, pálilo sa obilie a vyhadzovali sa potraviny do mora, pretože sa nepredali. Zároveň ľudia uprostred nadbytku umierali od hladu. Tí, ktorí protestovali proti sociálnym krivdám, tak na nich sa použila hrubá sila guliek a mnoho pracujúcich zomrelo. Táto udalosť bola hlavnou príčinou vzostupu nacizmu v tridsiatych rokov 20. storočia a následnej katastrofy apokalyptických rozmerov: 2 svetovej vojny. ,,Neviditeľná ruka trhu“ spôsobuje tie najhoršie iracionálne ekonomické katastrofy, ktoré sa opakujú v určitých pravidelných cykloch. Zároveň spôsobuje v spoločnosti mravný a kultúrny úpadok, rozvrat rodín, nárast požívania alkoholu a omamných látok atď.

17. novembra je aj pripomenutím, keď nacisti v roku 1939 vyvraždili českých študentov v koncentračných táboroch, pretože protestovali proti vražde študenta Jan Opletala a nasledovalo zatvorenie českých vysokých škôl. ,,Nežná“ revolúcia, akoby prehlušila tento dátum, ktorý je aj deň študentstva. V rámci geopolitiky v celom východnom bloku sa diali reťazové udalosti, ktoré viedli k jeho postupnému pádu. Vtedajší sovietsky prezident Gorbačov zrušil tzv. Brežnevovu doktrínu o obmedzenej zvrchovanosti krajín východného bloku. Gorbačov nechal tým pádom krajiny východného bloku napospas svojho vlastného osudu.

,,Revolúciu“ nevykonali študenti, ako to primitívne neustále opakuje súčasná propaganda, pretože už sú dávno známe historické fakty, že ŠtB zinscenovala tento prevrat ako zámienku, práve na deň študentstva 17. novembra s podvrhom ,,mŕtveho“ študenta. Bola to predovšetkým túžba úzkej vrstvy ľudí po ešte väčšej moci a majetku v budúcom systéme, keď včerajší komunisti sa hneď na druhý deň ,,narodili“ ako kapitalisti. V tomto období v médiach stále dookola počúvame narcistické ódy, kto mal väčšie ,,zásluhy“ na novembri 1989.

,,Nežná“ revolúcia bola predovšetkým, ako to konštatoval Vladimír Mináč vzbura konzumentov, ktorí sa už nechceli pozerať na výkladové skrine na Západe. Bola to predovšetkým reštaurácia kapitalizmu, ktorá sa skryto vo vtedajšej dobe označovala pod eufemizmom ,,trhové hospodárstvo“. Pod gýčovitou Havlovou frázou „pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“ už sa skrýval a pripravoval čistý cynizmus o moc a majetky v budúcom usporiadaní našej krajiny. Pádom železnej opony sme sa ocitli v nihilistickej postmodernej ére, keď zmysel ľudského bytia sa ,,vyriešil“ stupňovaním šialených konzumných orgií, na úkor duchovného sebazdokonalovania a ekologickej a sociálnej devastácie. Znečistená príroda, je len odrazom znečistenia ľudskej duše súčasným systémom. Počas normalizácie od začiatku sedemdesiatich rokoch chýbalo ideové presvedčenie a ľudia sa väčšinou prispôsobovali režimu už nie z presvedčenia, ale z oportunizmu a kariérizmu. Počas normalizácie sa utvorili predpoklady pre privatizáciu života, pretože ľudia sa nechceli miešať do politiky, aby nemali v práci problémy a členovia ich rodiny. Normalizácia bola iba logickým dôsledkom neskoršej privatizácie majetku v deväťdesiatych rokov, preto potom dochádzalo k takým excesom. Znamená to preto, že došlo už pred tým v minulom režime k určitým chybám, ktoré aj viedli k jeho pádu. Po roku 1989 u nás prevládala extrémne primitívna doktrína súkromného vlastníctva, ako liek na všetky neduhy. Vývoj počas tridsiatich rokoch toto vyvrátil a ideológia praskla ako prázdna bublina. Veď sú rôzne druhy vlastníctva ako je štátne, družstevné, korporatívne atď.

Systém sa síce odvolával na ideály sociálnej spravodlivosti, humanity a mieru, ale bol postavený skryto na inštrumentálnom rozume, ktorý je čisto pragmatický, založený na technológií moci a na nadvláde nad človekom a prírodou podobne, ako je to u kapitalizmu, ktorý už ale nepotrebuje žiadne ideály, pretože táto moc sa ukazuje v brutálnej čistej cynickej podobe. Zároveň potrebuje na svoje fungovanie čoraz agresívnejšie navoňané zdochliny (reklamy), aby dokázali manipulovať s ľudským podvedomím, aby systém mohol fungovať. ,,Prezliekač kabátov“ po roku 1989 nie je vôbec náhodný fenomén… Ako konštatuje súčasný český filozof a ekológ Josef Šmajs ,,teprve dnes lépe vidíme, že kdysi zdůrazňovaný rozdíl mezi reálným socialismem (státním kapitalismem) a reálným kapitalismem byl z hlediska jejich vědecké a technologické podstaty spíše jen kvantitativní. Socialismus soutěžil s kapitalismem v produktivitě práce a tuto soutěž prohrál. Protože však zdrojem bohatství už přestávala být živá lidská práce, a stávalo se jím technologické vykořisťování přírodních sil, paradoxně „prohrál“ i soutěž v rabování Země.“ Pád ,,reálneho socializmu“ predznamenal pád ,,reálneho kapitalizmu“.

Systém zlyhal predovšetkým preto, lebo bol postavený na nesprávnych ontologických základoch. Predovšetkým nevyriešil otázku zmyslu ľudského bytia. Bol to ako tvrdil Karol Marx typ

,,kasárenského primitívneho komunizmu“, ktorý je založený iba na prerozdeľovaní majetku, ale nič viac. Človek, ale potrebuje aj uznanie a aby vedel, že jeho život má zmysel.

Treba zdôrazniť, že nekritické odsudzovanie minulého režimu slúži iba na to, aby sa obhájil súčasný status quo, súčasného systému a považuje sa ,,kapitalistický realizmus“ z najlepších možných svetov. Zároveň je to výhovorka na minulý režim, keď sa spomína na súčasný mravný a ekonomický úpadok spoločnosti. Kapitalizmus, ale u nás už trvá tridsať rokov a už dávno mohol prekonať negatívne javy, čo v konečnom dôsledku nie je možné, pretože ich sám stále zväčšuje a prehlbuje.

Z psychologickej roviny treba spomenúť to, že z minulosti sa snažíme spomínať len na tie dobré veci, ktoré sa nám udiali v živote a vytesňujeme tie zlé spomienky. Podobe aj staršia generácia rada spomína na to lepšie , ale nerada sa vyjadruje k tým tienistejším stránkam minulého režimu a nemá k nemu patričný odstup.

Tretí Mníchov?

Český filozof Karel Kosík v roku 1992 na konferencií v Hodoníne o Masarykovi v jednej provokatívnej prednáške s názvom tretí Mníchov, konštatoval, že Západ nás opäť zradil. Ak nás zradil v roku 1938, keď nás západné mocnosti nechali napospas osudu nacistickému Nemecku a potom to bolo v roku v 1968, keď nás prepadli vojská Varšavskej zmluvy a Západ sa iba prizeral. Teraz nás zradil opäť, pretože mal v pláne spraviť z nás polokoloniálnu krajinu a došlo k tretiemu Mníchovu. Na miesto toho, aby sme Západ niečím duchovne obohatili. Čo je samozrejme aj naša vina, pretože iba národ môže podľahnúť vonkajšiemu nepriateľovi, keď je jeho organizmus vnútorne oslabený. V dejinách sme boli silní vždy silný silou svojho ducha a nie mocou fyzickou. Sme predovšetkým kolóniou pre nemecký kapitál. To, čo sa nepodarilo Nemcom počas 2.svetovej tankmi, tak to sa im podarilo prostredníctvom bánk a peňazí.

Podľa nedávno zosnulého amerického sociológa Immanuel Wallerstein jeho teórie svetového systému sa nachádzame v rámci semiperiféria. Sú to krajiny stredného pokroku, ktoré sprostredkúvajú vzťahy medzi jadrovou civilizáciou a perifériou. Tieto štáty majú lacnú pracovnú silu. Tieto krajiny tiež vykorisťujú perifériu a to buď len oni sami, alebo ako sprostredkovateľ jadra, ktoré je závislé na dominantnej jadrovej civilizácie, ktorá má nad ňou kontrolu. Jadrová civilizácia perifériu vykorisťuje totálne a získava od nej len suroviny a vyrobené tovary.

Keďže sme boli ekonomicky sebestační, tak sa museli ostatné výrobné sektory zlikvidovať, aby nekonkurovali nadnárodným korporáciam. Ponechali sa iba podniky, čo sa týka automobilového priemyslu a následného napojenia investícií zo zahraničia. Pre Západ bola východná Európa zlatá baňa, pretože tu mal pripravenú infraštruktúru, ktorú nemusel budovať a kvalifikovanú pracovnú silu. Stala sa z nás ,,automobilová veľmoc.“ Došlo k hromadnej akumulácií kapitálu a rozšírenia trhu. V deväťdesiatych rokoch ekonomika Západu prudko stúpala, vďaka pádu východného bloku. Tento proces sa zastavil počas ekonomickej kríze v roku 2008. Kapitalizmu sa vždy dokáže dočasne iba ,,nažrať“ a potom opäť stagnuje a dochádza ku kríze.

Je paradoxom, že najväčší kritici minulého režimu, sú ľudia, ktorým im dali vzdelanie a pred rokom 1989 nevykazovali žiadnu disidentskú činnosť. Režim ich neutláčal, ale naopak plávali s prúdom a žili normálnym spôsobom života. Po roku 1989 sa zrazu ,,zobudili“ a sú to tí najväčší ,,kritici“ minulého režimu. Keďže boli v období dospievania, keď ešte nemali reálnu skúsenosť s režimom a zažili väčšinou pekné detstvo vonku na ihriskách bez nejakého nebezpečenstva, tak túto ,,skúsenosť“ nadobudli až po roku 1989 ,,vďaka“ masívnej protisocialistickej propagande, že vlastne vtedy žili v čiernej diere a systém ich vlastne neskutočne utlačoval.

Súčasná propaganda v ekonomickej oblasti tvrdí, že v tomto období neboli dostupné banány. V súčasnosti sú už dostupné banány, ale je čoraz nedostupnejšie bývanie, čo je základným právom človeka podľa Charty OSN. Podľa neoliberálov sme ale pokročili, tak je všetko v najlepšom ,,poriadku.“ Chcel by som pochopiť myšlienkové pochody neoliberálov, ako chápu oni slobodu, keď teda tvrdia, že sa sme sa do nej ,,vrátili“.

Charakteristickou črtou súčasného systému je, že používa formálne abstraktné pojmy, pod ktorými sa skrývajú veľmi konkrétne mocenské chápanie týchto abstraktných pojmov. Keď sa pozrieme bližšie, tak naozajstná sloboda chýba, hlavne tá vnútorná, ktorá by mala kritický odstup od súčasného systému. Kde je sloboda od manipulácie reklám a komercie? Od vykorisťovania pracujúcich v nadnárodných korporáciach? Od zotročujúceho fetišu konzumu a peňazí? Od výpalného prostredníctvom zotročujúcej hypotéky na tridsať rokov, keď potom človek musí držať ústa a krok v práci, aby ho potom v práci nevyhodili? Má človek slobodu v zamestnaní, keď je podriadený neosobnej racionality podniku ? Ak budeme ďalej rozoberať podrobnejšie pojem ,,sloboda“ tak formálne chápanie tohto pojmu sa zničí. Samozrejme, súčasný systém pod ,,slobodou“ chápe neustály ekonomický rast a zisku za cenu ekologickej devastácie planéty a zbedačovanie celých národov a vojnových konfliktoch kvôli nerastným surovinám. O abstraktnej ,,slobode“ budú hovoriť iba menšina ľudí, ktorí so systému profitujú. Veď svojich chlebodárcov predsa nemôžu kritizovať…

Súčasná propaganda hovorí, že máme ,,slobodu“. Tak si teda skúsme troška posvietiť na tento ,,argument“, či je pravdivý. Tridsať rokov je dlhá doba, aby sme zhodnotili vývoj po roku 1989.

Ekonomika

Nechcem v žiadnom prípade obhajovať nekriticky minulý systém, ale vtedy bolo dostupné školstvo, zdravotníctvo, bývanie, práca atď. To neznamená automaticky obhajobu celého režimu, keď poviem, že čosi tu aj fungovalo. Minulému režim sa ale nepodarilo prekonať odcudzenie voči práci. Ale práca bola aspoň predmetom debát a dnes práca je marginalizovaný faktor a kapitál má nad ňou jednoznačnú prevahu. Manuálna práca je predmetom pohŕdania, kde ,,nadľudia“ vykonávajú psychickú prácu. Z psychologickej rovine paradoxne to môže byť aj potlačovaná závisť voči robotníkom, ktorí aspoň sú duševne slobodní, ale tí psychicky prajúci ľudia v nadnárodných korporáciach, ktorí sú vykorisťovaní duševne, (čo je ešte horšie) tak oni túto vnútornú slobodu už stratili a musia sa podriadiť neosobnému ,,ono sa“.

Ekonomika je vždy politickou vedou, pretože sa vždy snaží hájiť určité mocenské záujmy, aj keď sa snaží vyjadrovať ,,vedeckým“ slovníkom a požívaním abstraktných a zložitých matematických výpočtov, kde jej výsledok je vždy dopredu známy – obhajoba buržoáznych poriadkov.

Tvrdí sa, že ekonomické obchody znižujú riziko vojen, pretože každý nezávisle na národnosti bude sa snažiť dohodnúť medzi sebou na uzatvorenie biznisu. Bolo to možné v začiatkoch kapitalizmu, keď zanikli stredoveké feudálne väzby a bolo to vtedy progresívne. Dnes je to ale už reakčný postoj. Nič nie je ďaleko od pravdy, že ekonomická globalizácia spôsobuje mier, pretože kapitál potrebuje na svoje fungovanie nerastné suroviny a rozširovanie trhov, za cenu krátkozrakých vojnových konfliktov, keď negatívne dôsledky budeme niesť do budúcnosti. Zároveň vytvára v spoločnosti obrovské sociálne napätie, rozvracia rodinu, kultúru atď.

V súčasnosti sa pracovný čas predlžuje na úkor voľného času a postupne sa stiera hranica medzi nimi. Je paradoxom, že technika, ktorá bola vymyslená kvôli tomu, aby prácu ľudom uľahčila, tak v súčasnosti sa naopak práca predlžuje. Karol Marx konštatoval, že pracovný čas sa nemusí predlžovať, ale budú sa postupne zvyšovať pracovné výkony na pracovníka v pevnom pracovnom čase kvôli maximalizácie zisku.

Je alarmujúcim javom, že v 5 miliónovej krajine sa vyskytuje 2 milióny exekúcií. Je to spôsobené jednak finančnou negramotnosťou, potom je všadeprítomná agresívna reklama v kombinácií stagnujúcich platov a nastavením finančných mantinelov pre poskytovanie úverov komerčných bánk.

Počas reálneho socializmus bolo tzv. centrálna plánovaná ekonomika, kde štát plánoval dopredu čo sa má vyrobiť a koľko sa toho má vyrobiť. Chybou minulého systému bolo, že bola až moc silná centrálna plánovaná ekonomika a neponechalo sa viac iniciatívy participatívnej ekonomickej demokracie zamestnancov v podnikoch v duchu samosprávy. Okrem negatív, ktoré súčasná propaganda nafukuje do obrovských rozmerov, že niekedy bolo nedostatok tovaru, alebo, že sa dlho stálo vo frontách na určitý tovar, tak jeho najväčšie pozitívum boli sociálne istoty. V konečnom dôsledku bol štát vlastník výrobných prostriedkov a nie zamestnanci a u moci bola vrstva technokratov, čím sa vytvorila nová trieda.

Nielen Slovensko, ale aj svet je dva krát zadĺženejší, ako pred krízou v roku 2008. Kríza sa ,,vyriešila“ ešte väčším zadĺžením štátov a domácností a tým pádom sa veľmi draho zaplatil čas, ktorý nám zostáva do najbližšej krízy. Kríza v roku 2008 ukázala, že štát je iba lokajom kapitálu, ktorý hrá prvé husle oproti štátu, ktorý hrá druhé husle. Vtedy štát z daní daňových poplatníkov zachraňoval komerčné banky, ktoré to spôsobili. Už Karol Marx tvrdil, že štát chráni iba úzko vrstvu kapitalistickej triedy na úkor ostatného obyvateľstva. Keďže sa odkladajú problémy súčasného systému, tak ďalšia kríza bude oveľa horšia…Žijeme na vulkanickej sopke, ktorá každú chvíľu môže vybuchnúť. Ľudia v domnení, ktorí stoja na tejto sopke, si myslia že nevybuchne, pretože vidia okolo seba povrchne, že sa nič nedeje, ale je iba otázkou času, kedy vybuchne a jej láva spôsobí obrovskú katastrofu.

Česká ekonómka Ilona Švihlíkova tvrdí, že sa popiera samotná podstata kapitalizmu, pretože ten čoraz menej funguje na investičnom kapitáli, ale funguje čoraz viac na rente. Čiže na bezpracnom dôchodku. Táto politika sa začala uplatňovať v západných krajinách začiatkom sedemdesiatych rokov, keď kapitál už nenachádzal investície v reálnej ekonomike, ale presúva sa do sféry finančnej špekulácie. Preto bude dochádzať k novým krízam a bublinám. Ďalej tvrdí, že Česká republika (platí to samozrejme aj pre Slovensko) sa stalo kolóniou pre medzinárodný kapitál.

Vplyvom robotizácie a postupným prechodom na Priemysel 4.0. budú zanikať nielen jednoduché manuálne práce, ale aj tie komplikovanejšie, pretože roboti už teraz zvládajú náročnejšie operácie a stále sa zdokonaľujú. Táto spoločnosť doteraz na to nie je pripravená.

Nemecký sociológ Ulrich Beck, tvrdil, že žijeme v tzv. rizikovej spoločnosti, ktorá sama spôsobuje nezamýšľané dôsledky svojich činov. Sú to riziká, s ktorými ľudstvo ešte nemalo skúsenosť, pretože väčšinou sa s nimi stretávalo tvárou v tvár, keď naopak v súčasnosti sú riziká neviditeľnejšie. Príkladom môže byť znečistenie ovzdušia CO₂, ktoré nevidíme, ale ktoré spôsobuje globálne otepľovanie. Tvrdí preto, že by sme mali rozvíjať reflexívne poznanie, ktoré je založené na abstraktnom rozume a nie len na bezprostrednom dojme.

V súčasnosti sa vystriedalo fyzické násilie, ekonomickým násilím, ktoré sa na prvý pohľad zdá neviditeľné a neexistujúce, ale o to zákernejšie. Toto násilie sa modifikuje do rôznych druhov psychického násilia, či už v rodinách, na pracoviskách, politike atď. Sú to rôzne na prvý pohľad nezmyselné urážky, nadávky, ponižovanie, atď. V skutočnosti slová majú vždy spoločensko-politickú súvislosť. V nadnárodných korporáciach ekonomická sloboda neexistuje , pretože človek sa musí podriadiť disciplíne a preto ich nazval americký lingvista a filozof Noam Chomsky ako súkromné tyranie.

Podnikateľ, keď začína s podnikaním tvrdí, že ,,chce byť sám sebou pánom“. Je to mýtus, pretože nad hlavou má neustály bič kapitálu, ktorý ho úzkostlivo núti neustále denne akumulovať svoj kapitál a premôcť svojho konkurenta, aby mohol ďalej prežiť v tvrdej darwinistickej súťaži o prežitie.

V deväťdesiatych rokoch bola zvláštna doktrína, že štát popiera slobodu a treba ponechať slobodu ,,voľnej ruke trhu“, aby boli ľudia slobodnejší. Ukázalo sa po tridsiatich rokoch ako bublina, ktorá praskla, pretože neregulovaný kapitalizmus nevedie k slobode, ale k čoraz väčšej tyranií nadnárodného monopolného kapitálu, pretože koncentruje do svoj rúk všetku svoju monopolnú moc. Koncentrácia bohatstva sa koncentruje k pár desiatkam miliardárom a časť ostatného ľudstva je čoraz chudobnejšie a nožnice sa stále roztvárajú. Český sociológ Jan Keller, to nazval ako spoločnosť nesúmerateľnosti. To znamená, že tieto dve skupiny akoby žili v úplne iných svetoch a vôbec medzi nimi nie je žiadne spojenie a kontakt. Propaganda tvrdí, že rozhoduje iba talent. Ale k majetku bez nejakého talentu v divokej privatizácií sa dostali ľudia pochybných mravných kvalít. V deväťdesiatych rokov prevládala jedna primitívna doktrína tzv. teória prekapavajúce bohatstva (trickle down) to znamenalo, že čím menšia skupina ľudí bude stále viac bohatnúť, tak ostane aj pár omrviniek pre tých chudobných…Táto menšina ľudí svoj subjektívny pohľad na svet považuje za objektívne fungovanie sveta ako takého, keďže veľké materiálne bohatstvo väčšinou otupuje voči realite. Ako sa hovorí, sýty hladnému neverí…

Príkladom ako neviditeľná ruka trhu,,funguje“, ktorá údajne všetko vyrieši je to, keď cena nehnuteľností neuveriteľne stúpa a mzdy stále stagnujú napriek zvyšujúcej sa produktivite práce. ,,Luxus“ zadĺženia sa na tridsať rokov si bude môcť dovoliť lepšie zarábajúci ľudia, ale aj tí budú mať problém pri splácaní hypotéky(výpalného.) Je paradoxom, že byty, ktoré boli postavené počas socializmu a ktoré boli cenovo dostupné a dali za zaplatiť behom pár rokov, bez rizika exekúcií. Dnes, keď pár finančných špekulantov, ktorí nevedia čo s peniazmi vrhajú mladé začínajúce mladé rodiny do existenčnej neistoty. Je priam iróniou, že sa musia zadlžovať za ťažké peniaze za byty, ktoré boli postavené počas socializmu. Cesta do otroctva na koniec nemusí byť ako to Hayek tvrdil, že štát bude riadiť spoločnosť, ale naopak súkromno- nadnárodné korporácie, ktoré budú utrhnuté z reťaze a budú diktovať ostatnej spoločnosti svoj ekonomický, kultúrny a politický diktát.

Odchádzajú nám silné ročníky do dôchodku, ktoré v ,,období temna“ sa vyučili a za chvíľu u nás nebude kto robiť, pretože mladá generácia má malý záujem o tieto zamestnania. Škola sa ale nedostatočne starala o takú hlbšiu múdrosť, preto neboli ľudia ani pripravení na divoké udalosti, ktoré neskôr prebiehali.

Filozofia

Vo filozofickej marxistickej literatúre v tomto období vtedajší filozofi písali, že materialistické poňatie sveta má väčšiu pravdu, keď bytie určuje vedomie nad idealistickým poňatím sveta, kde naopak vedomie určuje bytie. Celý filozofický dejinný spor, ktorý sa tiahol medzi Platónom a Aristotelom a neskoršie v stredoveku sa viedli dišputácie medzi realizmom (všeobecné pojmy univerzálie reálne existujú) a nominalizmom (univerzálie sú iba mená). Minulý režim bol naivný v tom, že zvíťazil materializmus nad idealizmom. Ukázalo sa, že marxisticko – leninské učenie sa stalo ideológiou a určitým druhom náboženstva, čo bolo v priamom protiklade, že bolo vedou. Celé predmarxistické obdobie bolo považované za prekonané. Už Lenin vo svojich Filozofických zošitoch ale tvrdí že ,,rozumný idealizmus je rozumnému materializmu bližší, než hlúpy materializmus“.

Zároveň tu bol malý kontakt (výnimka sú šesťdesiate roky) s nemarxistickým myslením (existencionalizmus a fenomenológia), ktoré ho mohli v niečom obohatiť. Slovenský filozof Ladislav Hohoš, tvrdí, že na príkaz Moskvy, boli zakázané vydávanie kníh od frankfurtskej neomarxistickej školy (Fromm, Marcuse, Adorno), pretože boli pre systém nebezpečné, podobne aj pre západný kapitalistický systém.

Prevažoval jednostranný ekonomický pohľad na realitu a akosi sa v nej stratila otázka konkrétneho človeka, jeho prežívania prirodzeného sveta a zmysel jeho bytia. Paradoxom bolo, že práve toto bolo považované za ,,abstraktný“ problém. Aj keď sa tvrdilo, že tento typ filozofie nie je postavený na žiadnom metafyzickou stanovisku, tak v konečnom dôsledku tvrdil jednostranne, že práca je podstatou celého bytia. Zmysluplná práca isto dáva zmysel človekovi, ale čo robiť, keď je mu odopretá, alebo nenachádza v nej zmysel? Je veľa činností, ktoré môže dodať zmysel človekovi, či už je to láska, literatúra a umenie, príroda, atď. Ako kompenzácia jednostrannej špecializácie, celostnejším životným spôsobom života, ktorý by vzápätí pôsobil na túto profesnú jednostrannosť.

Režim sa odvolával na ideály sociálnej spravodlivosti, rovnosti a beztriednej spoločnosti, ale keďže bol postavený na zlom základe, čiže na vôli k moci, tak preto aj zlyhal. Pretože ako odvodíme tieto ideály, ktoré sa nenachádzajú v empirickej realite? 20. storočie bolo akési laboratórium, ktoré ukázalo, že človek dokonca môže nájsť zmysel bytia aj uprostred pekla na zemi, kde to dantovské peklo bola hotová komédia. Predovšetkým človek aj uprostred fyzického a psychického trýznenia, aj keď už nemal žiadne možnosti, ako ovplyvniť situáciu sa k tomu dokázal aspoň postaviť ako k postojovej hodnote, že aspoň nezapredá svoju dušu aj pod hrozbou smrti. Rakúsky psychológ Viktor Frankl, ktorý prežil tie najhoršie koncentračné tábory ako je Osviečim, Dachau a Terezín tvrdil, že najväčšiu šancu na prežitie mali tí, ktorí aj uprostred pekla si zachovali nádej do budúcnosti a to im dodalo určitú duchovnú silu. Boli to najmä kresťania a komunisti.

Dialektický materializmus oprávnene tvrdí, že naše chovanie je a posteriori sociálne determinované spoločnosťou a dobu v akej žijeme. Ale neexistujú aj určité antropologické a apriori konštanty nezávislé na empirickej realite?

Strana fungovala ako akási sekularizovaná cirkev, kde tí ktorí tam patrili boli pravoverní a tí, ktorí nesúhlasili s niektorými časťami učenia, boli exkomunikovaní ako kacíri (revizionisti). Je taký vtip, že keby Marx žil v období stalinizmu, tak s najväčšou pravdepodobnosťou by skončil v gulagu… Zároveň zjazdy komunistickej strany sa podobali nápadne koncilom katolíckej cirkvi. Moskva bola akýmsi ,,komunistickým Vatikánom“ odkiaľ prichádzali dogmatické (politické) usmernenia. Masové sprievody sa podobali akýmsi liturgickým zhromaždením, keď na miesto náboženských symbolov, nastúpili ideologické symboly. Keďže národná kolektívna historická pamäť sa nedá len tak jednoducho vymazať, ako si to naivne mysleli revolucionári, že jednoduchým politickým prevratom sa začína od bodu nula. Popieraný idealizmus sa vrátil zadnými dverami. Každý režim v krajinách bývalého východného bloku mal inú socioekonomickú špecifickosť a vyvíjal sa odlišne, aj podľa toho, aké náboženstvo bolo v krajine dominantné, aj keď sa ho snažila komunistická strana potlačiť.

V súčasnosti prevláda karteziánsky dualizmus subjektového – objektového rozštiepenia. Dá sa to popísať, tak že subjekt res cogitans je akoby nezávislý na realite rex extensa, ktorá ho obklopuje, ktorú iba popisuje. Ten istý pohľad na svet sa obracia voči samotnému subjektu ako bumerang, ktorý je chápaný tiež iba objekt a číslo v anonymnom systéme, ktorý je založený na neustálom zvyšujúcom sa výkone. Súčasný režim vyžíva extrémny subjektívny idealizmus, aby človeka odvádzal (prostredníctvom komerčných médií a konzumu) od nepríjemnej kapitalistickej reality vykorisťovateľského systému v duchu hesla: každý má svoju vlastnú pravdu. Je to len krok od hesla všetko je dovolené.

Dnešná doba nepotrebuje filozofiu založenej na racionalite dôkazov a argumentov. Preto toľké pohŕdanie voči nej, pretože pudy a inštinkty ju nepotrebujú a má svoju vlastnú filozofiu života pôžitkárskeho hédonizmu (aj keď si myslí, že nemá žiadnu filozofiu).

Sloboda slova

Minulý režim zbytočne špehoval niektorých svojich občanov. Ale toto boli veľmi nákladné a tažkopádne spôsoby, ako dostať z informácie od svojich občanov. V súčasnosti ľudia sami zverejňujú a zadarmo svoje informácie pre komerčné účely nadnárodných korporácií. Súkromné spoločnosti od nás dostávajú informácie, či už prostredníctvom sociálnych sietí, platením kreditnou kartou, alebo sú to všadeprítomné kamery. Ak sa dnes človek pohoršuje, ako bolo možné kontrolovať svojich občanov v minulom režime, tak teraz mu je úplne jedno, keď poskytuje zadarmo a dobrovoľne informácie o sebe, pretože sa to robí na prvý pohľad bezbolestne a ,,nežne.“ Mávne rukou a povie, že mu to vôbec nevadí, ale bude kritizovať minulý režim. Tuhý dohľad vystriedal tekutý dohľad. Minulý režim sa kritizuje, že tu nebola sloboda slova a že štát riadil a kontroloval informačný tok. Je ilúziou si myslieť, že aj v súčasnosti je ,,sloboda“ slova, keď oligarchovia, ktorí vlastnia média, určujú vhodný mediálny obraz tak , aby to neohrozovalo samotný systém a tým pádom ich vlastné mocenské záujmy. Novinári sa musia preto prispôsobiť, aj keď nesúhlasia, pretože by boli vyhodení z práce, keďže sa aj ,,slobodne“ rozhodli pre hypotéku. Ako tvrdí výstižne Marx v Nemeckej ideológií ,,myšlienky vládnucej triedy sú v každej epoche vládnucimi myšlienkami. t.j. trieda, ktorá je vládnucou materiálnou mocou spoločnosti, je zároveň jej vládnucou silou. Trieda, ktorá má k dispozícií prostriedky materiálnej produkcie, disponuje zároveň prostriedkami duchovnej produkcie, takže sú jej tým spravidla podriadené myšlienky tých, ktorým chýbajú prostriedky duchovnej produkcie. Vládnuce myšlienky nie sú nič iné ako ideový výraz vládnucich materiálnych vzťahov, sú to vládnuce materiálne vzťahy poňaté ako myšlienky…“ Ďalej tvrdí že ,,buržoázia ,,svojim myšlienkam musí dať formu všeobecnosti, musí ich vydávať za jediné rozumné, všeobecne platné myšlienky.“

Politika

Súčasná propaganda tvrdí, že kapitalizmus a demokracia sú identické pojmy. Je to hlboký omyl, pretože kapitalizmus demokraciu nepotrebuje a najlepšie funguje v takom režime, kde sa ponechá iba sloboda kapitálu, ale zakážu sa odbory, ľudia sa orientujú iba na konzum a nebúria sa, zavedie sa cenzúra, environmentálne zákony sa zrušia, posilní sa armáda atď.

Podľa ekonóma Petra Staněka sa ročne stratí v šedej a čiernej ekonomiky, prostredníctvom korupcie okolo 3 miliárd eur. Sú to peniaze, vďaka ktorým by sa stala naša krajina vyspelým štátom. Za čias socializmu sa síce tiež kradlo, ale nie v takom gigantickom množstve a komunisti boli v tomto amatéri. Fungujú tu nevolené štruktúry, ktoré sú postavené na privilégiach, čo je protikladom demokracie ako vlády ľudu. Nastáva akási refeudalizácia spoločnosti. V skutočnosti prevládajú silné lakte, rodinkárstvo a konexie a byť v tej správnej ,,partaji.“

Aká ochrana demokracie a slobody, keď tu žiadnu nemáme? Národné štáty majú čoraz menšiu politickú, ekonomickú a politickú moc na riadení svojej krajiny. Vybudoval sa tu politický systém oligarchie a partokracie. Politické strany sú viac vernejšie svojmu sponzorovi (ak vyhrajú voľby) ako svojím voličom. Finančné skupiny, ratingové agentúry majú väčšiu moc ako národné štáty. Výber medzi stranami je ako rozdiel medzi pepsi-colou a coca-colou, pretože nie je medzi nimi podstatný rozdiel a snažia sa len zachovať súčasný systém.

Korupcia, nie je náhodný jav, ale je samotnou podstatou kapitalistického systému, pretože biznis ktorý by mal byť nezávislý na politike, tak sama stala iba obchodným biznisom, kde lobujú v zákulisí lobistické skupiny za svoje záujmy, na úkor obyvateľstva a verejného záujmu.

V súčasnosti sa nezatvárajú do väzenia politickí väzni, ale systém má veľa spôsobov ako ,,nežne“ spacifikovať svojho oponenta. Predovšetkým je to mediálny lynč a snaha o totálnu diskreditáciu danej osoby v očiach verejnosti, čo je v konečnom dôsledku následná politická smrť.

Kvalita demokracie sa odvíja od klasického výroku Tomáš Garrigue Masaryka ,,demokracie – toť diskus“. U nás vo verejnom priestore sa prestalo diskutovať, keď protikladné ideologické tábory sa nezmyselne hádajú a útočia na seba a absentuje zmysluplný o budúcnosti našej krajiny. Ešte po roku 1989 tu boli diskusie, kam má smerovať naša krajina a z dnešného pohľadu ja to až neuveriteľné, že spolu debatovali kultivovaným spôsobom aj opozičné strany medzi sebou. V súčasnosti absentujú takéto diskusie.

Náboženstvo

Dominuje tu klelikárna ideológia, kde cirkvám (hlavne katolíckej cirkvi) nejde o skutočný duchovný rozvoj krajiny, ale iba o to ako zachovať svoje mocenské a majetkové pozície, ktoré získala po roku 1989. Z čias druhej svetovej vojny vieme, že sa dokáže spojiť s kýmkoľvek aj so samotným diablom (Hitlerom), len aby si zachovala svoj vplyv. V súčasnosti, skoro každá strana zneužíva náboženské cítenie veriacich.

Je to skôr reakčná konštatinovská verzia spojenia oltára a trónu, ako progresívna apokalyptická viera v duchu prvotných kresťanov, zameraná na skutočný duchovný rozvoj človeka a spoločnosti. Súčasná cirkev neučí kritickému mysleniu, ale iba slepej poslušnosť. Obhajuje tým pádom triednu štruktúru a ,,večnosť“ kapitalistického zriadenia. Táto cirkev bojuje proti rozumu ako hybris (pýche) moderného človeka a voči kritickému mysleniu má len pohŕdanie. Ak sa u veriacich spomenie slovo ,,filozofia“ tak utekajú pred ním, ako pred nejakým morom. Samozrejme ovečky, ktoré navštevujú kostoly, tak večer pozerajú tie najhoršie protikresťanské relácie typu à la Farma a sú prístupné rôznym ideologicky protikladným demagógom, ktorí sa ale odvolávajú na ,,kresťanskú kultúru“.

Socializmus je nechceným dieťaťom kresťanstva. Socializmus vznikol ako ideál spravodlivej spoločnosti v situácií, keď kresťanské cirkvi v kostoloch hlásali abstraktné hesla ,,lásky viery a nádeje“, tak hneď vonku umierali ľudia od biedy, ktoré spôsoboval kapitalistický systém. Už Ježiš povedal ,,vzhľad oblohy viete posúdiť a znamenia čias neviete?“ Nevšímali si sociálne otázky doby a naopak podporovali tých najbohatších a najmocnejších. Socializmus oprávnene na tieto neprávosti reagoval, ale vylial vaničku aj s dieťaťom, keď strácal zmysel pre určité metafyzické a ontologické otázky zmyslu bytia, ktoré sú nadčasové a typické pre kresťanskú vieru. Počas paťdesiatych rokov tu boli krute prenasledovanie kresťanov a zatvárali sa kláštory. Treba ale pripomenúť, že viacerí katolícky disidenti aj uprostred fyzických a psychických múk v pracovných táborov (Jáchymovských baniach) konštatovali, že preto k tomu došlo, ako Boží trest za zlyhania cirkvi v minulosti. U nás to bol filozof a teológ Ladislav Hanus (zakladateľ slovenskej kulturológie) a v Čechách teológ Oto Mádr. Treba si aj uvedomiť, že za 2. svetovej vojny tu panovala klérofašistická ideológia a boli sme vtedy satelitom nacistického Nemecka, ktoré bolo dokonca ,,posvätené“ od samotného kňaza, ktorý bol aj na čele štátu…

Kresťanské cirkvi (hlavne katolícka) sa ani dnes nepoučila a na miesto toho aby rozvíjala pozitívny prvok socializmu, čiže vášeň pre realitu, tak prijala od minulého režimu negatívne praktiky ŠtB a vôľu k moci. Ako to býva v dejinách, tak prenasledovaní, prijali logiku prenasledovateľa. Je preto treba spojiť nie staticky, ale dynamicky horizontálu reálna s vertikálou transcendenta. Kresťanstvo sa malo od socializmu poučiť, že jeho podstatou je ľudovosť a nie aristokracia a väčší zmysel pre realitu. Socializmus zase u kresťanstva sa malo poučiť, že bez nadčasových otázok zmyslu bytia, stráca pôdu po nohami. Ako tvrdil filozof a neskôr prezident Tomáš Garrigue Masaryk Československa ,,Ježíš, ne Caesar, toť smysl našich dějin a demokracie.“

Kultúra a umenie

V kultúrnej brandži vládne fetiš zisku, čo je to najhoršie pre kultúru, pretože celé dejiny ľudstva potvrdzujú, že veľké umelecké diela neboli vytvorené z prospechu, ale z osobného presvedčenia pre vyššie dobro ľudstva.

Minulý režim uvalil na niektorú literatúru cenzúru, a nemohla sa u nás vydávať. Ak v šesťdesiatych rokoch sa u nás vydávali západní zahraniční autori, ktorí sami kritizovali kapitalizmus, tak počas normalizácie sa títo autori z nepochopiteľných dôvod, prestali u nás vydávať, čo v konečnom dôsledku nebolo priaznivé pre kritické myslenie. Prevládala u nás iba sekundárna literatúra, a nie primárna literatúra. Pozitívum na súčasnej literatúre je, že sa vydávajú knihy, ktoré kritizujú súčasný systém. Ak v minulom režime bol nedostatok informácií, tak dnes je ich prebytok a človek sa v tých informáciach môže stratiť. Napriek tomu súčasný človek také knihy moc nečíta, pretože nechce sa ďalej zamýšľať nad povahou súčasného systému a radšej sa zaujíma o bulvárne ,,novinky“ bezduchých celebrít. Všadeprítomné dojmy a stimulácie (zvukové, obrazové) znižujú sústredenosť človeka a je čoraz menej schopný myslieť viac do hĺbky a preto prevažuje viac povrchnosti.

Najviac ponižujúca na súčasnom postmodernom človekovi je duchovná chudoba, ako materiálna chudoba. Neoliberálny systém ma priam až pohŕdanie voči autentickej kultúre a tvrdí, že najskôr treba podporovať ekonomiku a potom zostane na kultúru pár drobných… Komerčný produkt sa nekriticky hodnotí tak, že taký je dobový trend a je to ,,moderné“ a treba sa tomu prispôsobiť. Vôbec sa ale nehodnotí, či je to dobré, alebo zlé dielo.

V kultúre, kde prevažuje fetiš zisku badať čoraz väčší úpadok. Spomeniete si na nejaký film, ktorý by bol vynikajúci v posledných rokoch? Točia sa neuveriteľné nízko nákladové primitívne komerčné seriály, typu Horná Dolná, ktoré priam vymývajú ľudom mozog. Herci, ktorí tvrdili na tribúnach ,,nežnej revolúcie“, že režim ,,zneužíval ich tváre“ tak im vôbec nevadí, že súčasný režim ich oveľa viac zneužíva za ťažké peniaze…Paradoxne herci mali počas socializmu výhody, o ktorých mohol bežný občan iba snívať.

Väčšina slovenských filmov vysielajú televízie z obdobia socializmu. Čo je vrchol cynizmu, keď súkromné komerčné televízie vysielajú z tohto obdobia rôzne filmy, alebo rozprávky…Je to neuveriteľný cynizmus súčasného systému a zároveň akási schizofrénia, keď na jednej strane hodnotí obdobie pred rokom 1989, že to bolo obdobie temna a na druhej strane pokrytecky z tohto obdobia televízie vysielajú rôzne dokumenty, filmy, seriály atď. Komerčná kultúra sa snaží zlikvidovať všetky tradičné a národné špecifiká, aby ich mohla ovládnuť prostredníctvom homogénnej globalizovanej (pseudo)kultúry a potom o to ľahšie ovládnuť tieto štáty ekonomicky.

Počas obdobia socializmu bola samozrejme cenzúra, ale tí umelci, ktorí nesúhlasili s režimom, tak mohli do svojich diel zašifrovať nejaký skrytý význam, aby divák viac používal svoje rozumové schopnosti a nedostal všetko na podnose.

Nedávno zomrelý český spevák Karel Gott je akýmsi symbolom, tesne pred výročím ,,nežnej“ revolúcie. Spevák, ktorý naspieval legendárne hitovky a celé generácie s ním vyrastali. Napriek svojmu úspechu, bol skromný a mal v úcte svojich fanúšikov, pretože bol to ľudový spevák. V priamom protiklade sú súčasní speváci, ktorí naspievajú pár podpriemerných komerčných pesničiek a hneď sa pod nim zľahne zem. Je paradoxné, že napriek tomu sa nadraďujú nad svojich fanúšikov, akoby to boli nejaký olympskí bohovia. Preto nadčasové umelecké diela vznikajú k lásky ľudu, solidarity a humanity a naopak pominuteľné diela, vznikajú z egoizmu a prospechárstva, ako to vidíme na súčasnej komerčnej pseudokultúre.

Panuje tu kultúra narcizmu (predovšetkým cez sociálne siete), kde v súčasnosti narcistický individualizmus posilňuje u ľudí, aby svoje ego nadraďovali nad ostatné egá a mali pocit povýšenosti. Pod pláštikom sily sa skrýva slabosť ega, pretože je ponižované vykorisťovalským systémom a preto potrebuje nejakú náhražku v podobe fiktívnej nadradenosti nad ostatnými ľudmi. Človek sa dnes podobá atomizovanému jedincovi, akejsi monáde bez okien. Komerčná kultúra klame človeka, pretože na jednej strane mu ukazuje úžasný svet úspechu, ale na druhej strane je tu krutá realita vykorisťovatelského systému, ktorú zažíva v práci. Preto sa snaží si svoj pocit menejcennosti nejako kompenzovať. Súčasný egoizmus je nie len morálna kategória ale aj intelektuálna kategória, pretože sa človek zaoberá iba svojím egom a nevšíma si svet okolo v jeho súvislostiach. Podľa filozofa Slavoja Žižeka kapitalizmus vytvára tzv. prázdny subjekt, keď túto prázdnotu si človek snaží kompenzovať prostredníctvom trhu a nie prostredníctvom intelektuálnej duchovnej kultúry, ako to povedal český filozof Jan Patočka, čiže starosť o svoju dušu (péče o duši).

Postmoderná kultúra nastúpila vtedy, keď prevážili nepodstatné veci nad podstatnými. Prevažuje určitý orwellovský newspeak, čiže akési prevrátenie pôvodných významov slov a ako povedal jeden ,,klasik“(Václav Klaus) začiatkom deväťdesiatych rokov ,,špinavé peniaze nesmrdia“. Biela farba je od teraz považovaná za čiernu, dobro za zlo, múdrosť za hlúposť, slušnosť za slabosť, vojna je považovaná za mier atď.

Tvrdí sa že, počas socializmu sa ničili kultúrne pamiatky a príroda. Ale čo sa robí v súčasnosti? Dnes developeri ničia túto krajinu, keď sa nezastavia pred ničím, pretože majú finančnú moc a devastujú nám naše kultúrne a prírodné bohatstvo. Stavajú svoje investičné plány na úkor našej budúcnosti a verejného záujmu.

Naša krajina je aj z estetického hľadiska zahltená bilbordovým smogom. Architektúra vyjadruje ducha doby. Komerčné stavby sa stavajú na úkor verejných priestranstiev, čiže novodobé chrámy konzumu, čo vypovedá o konzumnej orientácií súčasnej doby. V mestách sa stavajú komerčné budovy bez duše, ktoré nemajú žiadnu estetickú hodnotu, ale prevažuje čisto funkcionalistické hľadisko, bez nejakej hlbšej ornamentiky a symboliky, čo zase vypovedá na jednorozmernú orientáciu na prax a financie.

Šport

V súčasnosti financujú športové aktivity súkromné subjekty. V súčasnosti si niektoré náročnejšie športové aktivity ako ja napr. hokej niektorí nadaní jednotlivci nemôžu dovoliť. Hokejové legendy ako je Šatan, Demitra, Gáborík atď. sú odchovancami podmienok, keď štát dotoval z verejných zdrojov šport. Dnes je to na náhode chlebodarcov a kopec nadaných jednotlivcov, ktorí ale nemajú peniaze na druhú výzbroj sú mimo. Ešte v deväťdesiatych rokov boli vhodné podmienky, pretože šport ešte nebol totálne skomercionalizovaný, ako je tomu v súčasnosti.

Športovci, ktorí kedysi vyjadrovali vnútornú a fyzickú harmóniu v duchu gréckej kalokagatie, sa stali už iba stroje na čoraz väčšie výkony. Niekedy až fanatické zanietenie pre sledovanie športov môže aj súvisieť s tým, že v súčasnosti sa ľudia stali zamestnancami nadnárodných korporáciach, kde sa podobne stali stroje na neustále zvyšovanie výkonov a noriem, ktoré sú čoraz neznesitelnejšie. Preto majú so športovcami skrytú sympatiu. Napriek tomu, že doping v športe je zakázaný musia ho športovci brať, pretože iba tak dokážu prekročiť limity svojej výkonnosti, ktoré sú už dávno prekročené. Je tu paralela so súčasnou ekonomikou, kde naopak doping je povolený v podobe neustáleho ekonomického rastu v konečnej prírode, kde jej hranice sú fyzicky limitované. Súčasné civilizačné choroby, ktoré sú psychosomatického pôvodu, je podľa českého psychológa Jana Hnízdila reakciou na podmienky, ktoré nie sú k životu. Nárast agresivity na štadiónoch a vôbec vo všeobecnosti, je nesprávnou reakciou a prejavom na odcudzený spôsob života vo vykorisťovateľskom kapitalistickom systéme, ktorý je založený na skrytom násilí. Vykonať dobro a mať kladný vzťah k životu je komplikovanejšie a zložitejšie, než ľahký spôsob prejavu agresivity a deštrukcie. Je to už skôr nenávisť voči životu ako takému.

Školstvo a vzdelávanie

Každá vláda používa magickú formulku ,,reforma“, pre ,,zlepšenie školstva“, čo pre pedagógov toto slovo vzbudzuje tie najhoršie obavy, pretože ich vždy zaťaží iba zbytočnou byrokraciou. Školstvo sa stalo predmetom bezobsahových diskusií , čo má byť zmyslom vzdelania. Veď zmyslom vzdelávania má byť predovšetkým to, aby pripravilo človeka na pracovný proces, čiže aby ovládal určitú špecializáciu v obore. To ale nestačí. Zároveň by malo z človeka vychovať rozvinutú a harmonickú bytosť a mať taký celostnejší pohľad na život. Nie v zmysle hotových uzatvorených poučiek a dogiem, ale v zmysle otvoreného kritického a filozofického myslenia, pretože dnešný svet je komplikovanejší, zložitejší a je v neustálom pohybe. Škola má iba dodať intelektuálny impulz a inšpiráciu. Človek by sa potom neskôr sám neustále sebavzdelával, rozvíjal, učil, pretože človek zažíva pri tom určité naplnenie svojho bytia. Inými slovami, vidieť vo svete určitú architektúru súvislostí, kde svet je otvorenou knihou, ktorú treba vedieť správne čítať.

V intelektuálnych kruhoch chýba debata, čo je zmyslom vzdelávanie, kde táto debata by sa preniesla aj do škôl. ,,Zmysel“ vzdelávania vnucuje dnes školám súkromný sektor, kde škola má vychovávať ľudí do života iba ako výrobcov a spotrebiteľov pre potreby trhu a nič viac.

Duálne vzdelávanie existovalo v minulom režime, kde škola bola prepojená s pracovnou sférou. Dnes sa opäť obnovuje duálne vzdelávanie, len rozdiel je v tom, že typ ekonomiky je už iný. V súčasnosti škola neplní tieto funkcie V škole sa iba bifľujú fakty bez hlbšieho pochopenia učiva. Zo školy sa stala firma. Vzdelávanie v súčasnosti nie je účel sám o sebe, ale iba prostriedkom na dosiahnutie maturitného vysvedčenia, alebo diplomu. Podľa súčasného rakúskeho filozofa Konrad Paul Liessmanna, prebieha na západných univerzitách kapitalizácia ducha a paradoxne nastupuje nevzdelanosť, napriek tvrdeniu súčasnej propagande, že sme ,,informatická spoločnosť“. Záleží od človeka, ako sa bude orientovať v informáciach a to je už úlohou vzdelanosti jeho osobnosti.

Hovorí sa o zodpovednosti človeka, to ale neplatí pre tých, ktorí vrhajú celé národy nezodpovedne do ekologickej a ekonomickej katastrofy. Ja poznám iba jedinú zodpovednosť a to je, aby človek svojím životom nepremárnil zmysel svojho bytia a svojím odchodom z toho sveta zanechal svet o čosi lepším… ,,Zodpovednosť“ chápe súčasný systém systém, tak že zamestnanec nadnárodnej korporácie, bude plniť disciplínu podniku bez nejakej kritiky a slepo sa prispôsobí. Je to akýsi žargon autenticity, ako to konštatoval nemecký filozof Theodor W. Adorno.

Nastúpila ideológia už nie zmeny samotného systému, ale zmena sociálneho postavenia jedinca v danom systéme. Ako tvrdil nemecký sociológ Ulrich Beck v súčasnej rizikovej spoločnosti sa ,,spôsob života stáva biografickým riešením systémových rozporov.“ Dnešná individualizácia nie je vecou voľby ale osudu, pretože človek sa musí vysporiadať sám s krízovými situáciami, ktoré vytvára súčasný systém. Zároveň prevláda antipolitický individualizmus, ktorý podľa českého filozofa Václava Bělohradského je akýmsi novým totalitarizmom, ktorý znamená, že za všetko môže iba jednotlivec a nie samotný systém v akom žije. To je vlastne iba rafinovaná obhajoba kapitalistického systému, pretože ten sa považuje za dokonalý, kde každý jednotlivec musí iba využiť možnosti, ktoré mu ponúka systém a zlyhanie sa pripisuje vždy iba jedincovi a nie samotnému systému. Samozrejme, každý jednotlivec je zodpovedný za svoj život a spoločnosť v ktorej žije, pretože je to antropologická konštanta, ale toto je iba ideologický pohľad na realitu, pretože nechce vidieť, že žije v nejakom systéme, ktorý určuje určité mantinely v ekonomike, politike a kultúre. Človek nie je à la Robinson Crusoé, ktorý je sám na opustenom ostrove. Je tam iba so svojím papagájom menom Piatok, ktorého naučil rozprávať, písať aj čítať. Crusoé si teda so sebou priniesol aj kultúru, ktorú sa pred tým naučil v ľudskej spoločnosti…

Záver – buď humanistický socializmus, alebo nové barbarstvo

„Beznádej je vlastne porážkou. Nesmieme sa jej oddať, dokiaľ sme schopní ešte niečo robiť.“ Karl Jaspers

Český filozof Milan Machovec tvrdil, že je treba aspoň tridsať rokov na to, aby slovo socializmus znovu získalo svoju vážnosť, pretože ľudia zabudnú konotácie s minulým režimom. Práve teraz už tridsať rokov uplynulo. Musí to byť, ale radikálne humanistický a demokratický socializmus, ktorý vystrieda súčasnú formálnu slobodu, s naozajstnou slobodu, kde už človek nebude prostriedkom, ale účelom. Vytvorí sa spoločnosť, kde sa človek bude všestranne harmonicky rozvíjať po všetkých ľudských stránkach. Na miesto dravej egoistickej konkurencia, nastúpi spoločnosť ktorá spolupracuje dobrovoľne na lepšej humánnej spoločnosti. Je na nás položená obrovská zodpovednosť dejín, pretože ako sa potom budeme môcť pozrieť do očí budúcim generáciam, keď premárnime toto historické obdobie? Ak k tomu nedôjde, tak bude buď pokračovať vývoj ako v súčasnosti, keď je človek človekovi vlkom, čiže homo homini lupus, alebo to bude reakcia na tento extrémny individualizmom, keď tento chaos sa bude chcieť snažiť ,,prekonať“ extrémnym fašistickým kolektivizmom. Možno je už neskoro, pretože úpadok je už tak zažratý v systéme, ale aj tak platí, že v časoch rozvratu budú iba tí ľudia, ktorí sa nedali zlomiť súčasnou dobou a napriek tomu tu zanechali svojím životným dielom čosi nadčasové čo sa nestratí a uchová sa do večnosti. Ako horiaca pochodeň, ktorá bude podaná budúcim generáciam a bude schopná osvetliť srdce a myseľ v čoraz temnejšej dobe…

Český filozof  Ján Patočka povedal, že sú veci, pre ktoré sa oplatí trpieť… Treba vyjsť z jaskyne súčasného systému a otvoriť sa pravde… Je to boj o to, ako chceme svoj život naplniť,lebo iba so zmysluplných životov môže vzniknúť lepšia spoločnosť. Vedieť sa aj nad sebou zamyslieť, že čo tu po nás zostane, keď tu už nebudeme. Vonkajšie okolnosti sú síce veľmi silné, ale človek môže silou svojho ducha byť silnejší ako okolnosti a môže ich postupne prerásť a zmeniť ich. Ako tvrdil francúzsky fyzik a filozof Blaise Pascal ,,človek by bol vznešenejší ako to, čo ho zabíja, lebo vie, že umiera. A pozná i prevahu, ktorú má nad ním vesmír; vesmír to nevie. Všetka naša vznešenosť teda tkvie v myslení.“

Súčasný človek sa musí dostať k svojím vlastným autentickým prameňom, ktorá sú skryté v našom vnútri, pretože obrovské bohatstvo, ktoré v sebe objavíme sa prejaví vo vonkajšej realite. Súčasný systém, sa ale snaží nám podsúvať nepravé pramene, ktoré zotročujú nášho ducha do neviditeľného väzenia. Ak sa stane len jednorozmerná pragmatičnosť a technokratické videnie sveta jediným cieľom, tak tým nespravíme lepšiu spoločnosť, lebo chýba ontologický základ, ktorý by bol nadčasový a ktorý by sa uskutočňoval v nedokonalom ontickom časopriestore a transcendentovalo by ho (presahovalo). Zároveň by negovalo iba materialistickú a konzumnú orientáciu súčasnej doby.

Autentická osobnosť nevzniká vďaka súčasnému systému, ale proti nemu, pretože psychoticky chorá spoločnosť, ktorá sa klania mamonu a podceňuje duchovno, nemôže splodiť duchovne vyzretú osobnosť, ktorej hlavnej ideál má byť zlepšiť súčasnú spoločnosť. Je treba prebudiť v človekovi vnútorné sily, ktoré driemu v jeho vnútri. Môže to byť aj zážitok osobnosti, ktorá neprepadla súcnu a konzum, ale má zmysel pre nadčasové otázky ľudstva. Každá spoločnosť, ak má fungovať musí byť založená na pravde, dobre a cieli. Ukázalo sa, že koncepcia revolúcie, ktorá je založená len na uchopení moci a násilí zlyhala. Skôr treba rozvíjať ako to konštatuje Ladislav Hohoš tzv. postupnú tichú transformáciu, kde zmeny prebiehajú postupne a pomaly, a ktoré sa neskôr postupne budú prejavovať v spoločnosti. Tieto zmeny nemôže byť povrchné, ale substanciálne, čiže podstatné mieracie k podstate veci in medias res.

20. storočie by malo byť pre národy Čechov a Slovákov akési dejinné ponaučenie, ktoré nemali ostatné národy, pretože sme mohli vstrebať to najlepšie zo západnej individualistickej kultúry a východnej kolektivistickej kultúry a byť akýmsi mostom medzi nimi so svojou vlastnou špecifickou kultúrnou syntézou. Tato kultúra by obsahovala v sebe individualizmus a kolektivizmus, ale v dialektickom dynamickom napätí medzi nimi, pretože preváženie iba na jednu stranu je vždy extrémom.

Náš národ je síce malý rozlohou, ale ak sa posnažíme, tak ho môžeme svojím príkladom obrodiť silou svojho ducha. Ako to konštatoval český spisovateľ Milan Kundera, národy Čechov a Slovákov sa nachádzajú v špecifickom geografickom priestore strednej Európy a sú vždy nesamozrejmé. Tvrdil, že jedine svojou kultúrou, dokážeme obhájiť svoju existenciu. Po roku 1989 si niektoré intelektuálne kruhy na Západe mysleli, že ich niečím obohatíme, či už svojou kultúrou, umením alebo filozofiou. Ako napísal náš národný básnik Ján Kollár ,,keď zavoláš Slovan, nech ozve sa ti človek!“ Predovšetkým, že vytvoríme sociálne spravodlivú a humanistickú spoločnosť, ktorá by nešla cestou dravého kapitalizmu. Prišlo sklamanie, a preto musíme dobehnúť zameškané. Aj to môže byť odkazom roku 1989…